Ťažké miesta, ťažké otázky

Niekedy je nutné položiť si ťažké otázky. A ešte ťažšie rozhodnutia treba robiť na základe odpovedí na tieto otázky.

Dovoľte mi, aby som to vysvetlil. Keď Anthony Norris Groves opustil svoj domov a presťahoval sa na územie súčasného Iraku, prevládajúcou reakciou medzi jeho priateľmi a príbuznými bolo zdesenie. Predstava, že takýto nadaný mladý muž vezme svoju mladú rodinu k takým nepriateľsky naladeným a neprístupným ľuďom ako boli moslimovia v Bagdade, bola považovaná, mierne povedané, za nezodpovednosť. Fakt, že tam pochoval svoju manželku ako obeť morovej epidémie a že tam nevidel žiadne valné ovocie v podobe obrátených, prispel k pocitu, že jeho misia bola zlyhaním.

Ťažké miesta pred nás stavajú ťažké otázky. Naozaj to chceme, aby sa naše rodiny, naši nadaní mladí muži a ženy, presťahovali na tvrdé, neprístupné misijné polia sveta, keď je stále toľko príležitostí k službe na miestach, ktoré sú dobre obrobené a úrodné?

Možno vás to prekvapí, ale istým spôsobom s tým súhlasím. Severná časť Indie za riekou Ganges s omračujúcou štatistikou „1 zbor na 2000 osád“ možno nebude tým ideálnym miestom pre pôsobenie krehkej anglickej alebo americkej rodinky. Šanca, že tam prežijú viac než šesť rokov, je štatisticky veľmi nízka.

Jednoducho povedané, výdrž potrebná k prežitiu rodiny v priekopníckej situácii v tvrdej, odpor kladúcej oblasti, sa v našich zboroch tak často nevyskytuje. Nechcem sa tým nikoho dotknúť ani uraziť, len konštatujem, že taký je život.

Takže pred nami stojí ťažká otázka, ako chceme reagovať na veľké nezasiahnuté oblasti sveta. Odpoveď sa ponúka v troch častiach: (1) To najlepšie pre to najhoršie, (2) Zocelení do tvrdých pomerov a (3) Starí pre mladých.
 

(1) To najlepšie pre to najhoršie

Je mnoho veľmi tvrdých miest, kde evanjelium zatiaľ nepreniklo. Už spomínaná severná India je ním zasiahnutá tak málo, že nárast počtu obrátených je len nepatrným zlomkom prírastku obyvateľstva. Čokoľvek sa dosiahne v oblasti duchovného rastu, je zanedbateľné v porovnaní s obrovským počtom obyvateľov, ktorý sa zdvojnásobuje každých 25 rokov. Severozápadná Čína, západná Jáva v Indonézii, juh Filipín a dokonca, či tomu veríte alebo nie, oblasti západnej a strednej Európy patria k fakticky nezasiahnutým.

V našom zhromaždení môžeme vidieť mladú rodinu. Prejavuje sa pri nich ovocie Ducha a rast v chodení s Bohom. Sú otvorení pre Božie povolanie vo svojom živote. Dá sa povedať, že patria k tomu najlepšiemu, čo doma máme. A teraz príde tá tvrdá otázka. Povzbudíme ich k tomu, aby nasadili svoje dary v živote miestneho zboru alebo sa ako vodcovia zídeme a modlíme a postíme za naše duchovné prvotiny s otázkou, kde ich Boh chce použiť? Ak urobíme to druhé, budeme pravdepodobne zažívať viac situácií toho druhu, ako v Skutkoch 13, kde Svätý Duch viedol starších k oddeleniu Pavla a Barnabáša a vyslaniu na najhoršie mysliteľné miesta (z duchovného pohľadu).

Buďme ľuďmi, ktorí vyhľadávajú to najlepšie a takýchto ľudí vysielajú zasiahnuť evanjeliom tie najhoršie miesta.

(2) Zocelení do tvrdých pomerov

Je mnoho vyzretých misionárov, ktorí už na svojom súčasnom misijnom poli dosiahli maximum. Pokračujú ďalej a odvádzajú dobrú prácu, ale v skutočnosti s tou výzvou, ktorá ich hnala do misie, sa už vyrovnali. A aj keď to nenapíšu do svojho modlitebného listu, ak nenájdu nejakú novú výzvu, začínajú sa nudiť.

Toto je zásobáreň potenciálnych pracovníkov pre tvrdé polia súčasného sveta. Títo už boli pokrstení ohňom, prešli kultúrnym šokom, naučili sa zaobchádzať s duchovnou výzbrojou, prešli všetkými procesmi a skúsenosťami v misii, ale ich dary pre pioniersku prácu boli vymenené za údržbársku a manažérsku funkciu.

Charles Marsh opustil svoje zhromaždenie na severe Londýna pred druhou svetovou vojnou a vydal sa do Alžírska. V tom čase to bolo jedno z najtvrdších polí na svete. Potom po 25 rokoch sa presťahoval do Čadu, hlboko do púštnej kultúry, a začal úplne nový duchovný pohyb. Pravda je taká, že Charles Marsh mohol ísť na dôchodok alebo na veľmi pohodlné miesto profesora misie na biblickej škole, avšak on sa rozhodol zužitkovať skúsenosti z 25 rokov služby v priekopníckej práci na ďalšom poli.

Pre starších zboru je jednou veľkou otázkou duchovného rozpoznania, ako sa modliť a poskytovať rady a usmernenie tým, čo už slúžia v misii, aby mohli byť nanovo nasadení na niektorom z ťažších miest, kde by nováčik jednoducho neprežil. Taká negatívna skúsenosť by len zvýšila tlak na cirkev aby prestala vysielať ľudí do tvrdých podmienok. A každých sedem sekúnd ďalší moslim odíde do večnosti bez Krista bez toho, že by čo len raz počul dobrú správu evanjelia.

Potrebujeme zocelených ľudí do tvrdých podmienok.
 

(3) Starí pre mladých

Pre mladého človeka je prechod do inej kultúry, tobôž do takej, ktorá kladie odpor, veľkou zmenou. Fanfáry dozneli. Slávnostné prejavy utíchli. Pocit, že na nich ľudia vytrvale myslia, pominul a oni sa cítia veľmi osamelí. Boja sa priznať svoje pochybnosti. Prevažujúcim pocitom je neistota. Peklo nasadí všetky sily, aby im ukázalo, že urobili životný omyl. V niektorých prípadoch vyčkajú do konca plánovaného času, aby mohli odísť so cťou.

Tu by sme mali nasadiť našich „starých harcovníkov“. Áno, je dôležité vytvoriť starým misionárom priestor na dôchodok. Sú to naši hrdinovia. Odviedli dobrú službu. Ale boj sa nikdy nekončí a kým je v nich dych, je v nich život, a kým je tam život, je tam znalosť, a táto sa vekom mení na múdrosť. Túto múdrosť treba nasadiť na tvrdých miestach sveta. Žiadny dôchodok nie je len užívaním penzie. Múdrosť týchto starých ľudí je súčasťou Božieho plánu pre udržanie a dospievanie mladých.

Máme v našich zboroch takýchto starých „štátnikov“? Treba ich spojiť ako mentorov s bojovníkmi v prvej línii, aby ich mohli zásobovať múdrosťou a láskou, aby tam mohli obstáť.

Múdrosť človek nezíska s rannou šálkou kávy; tá sa rozvíja počas celého života.
 

Slovo na záver

Kráľovstvo tohto sveta je nebezpečné miesto a boj pokračuje. Táto vojna je skutočná. Bitevné čiary sú narysované. Nie je väčšie bláznovstvo než nasadiť naše elitné jednotky na udržiavanie mierovej zóny. To by bolo ako vyslať skautský oddiel do Iraku a vycepovanú námornú pechotu robiť dozor na mládežníckom pobyte.

Tvrdé miesta tohto sveta nás musia naučiť robiť tvrdé rozhodnutia.

Bob Hitching a Roger Malstead
prevzaté z časopisu ECHOES