Jozef Abrman:

Podpora Božieho diela ako pravidelný záväzok viery

Najvyšším testom našej lásky je dávanie. Ono nás odhaľuje. Diagnostikuje naše srdce. Ukazuje, v akom trezore uchovávame svoj skutočný poklad. Spontánne dávanie darov pre Božie dielo je nám blízke, no dávanie formou predsavzatia formou pravidelného záväzku viery je pre väčšinu čitateľov vzdialené. Čo na to Biblia?

Uctievanie sa nijako nedá oddeliť od dávania. Nikdy sa nedalo a nikdy sa nebude dať. V živote prvého muža viery v Biblii, Ábela, vidíme neoddeliteľné prepojenie medzi pravým uctievaním a dávaním. V jeho živote často sledujeme pravosť jeho uctievania, no uniká nám skutočnosť, že pravá viera je vždy dávajúca viera. Poučenia zo života Abraháma v dobe pred zákonom, ako i v dobe Novej zmluvy nám ukazujú, že pravá viera si ctí Boha aj majetkom – finančne (Pr 3,9). Nie náhodou autor listu Židom spája obetovanie našich chvál s finančným a materiálnym obetovaním sa v prospech iných (Žd 13,15-16).

Pozrime sa na biblické princípy dávania na podklade 8. a 9. kapitoly 2. listu Korinťanom. Korintskí kresťania urobili osobné predsavzatia – individuálne osobné záväzky do budúcnosti, že pomôžu núdznym kresťanom v Jeruzaleme. Vo svojom predsavzatí však neboli dôslední. Pavol im po čase pripomína ich sľub a učí ich nasledovným princípom dávania.
 

Dávanie sa začína vydaním sa Pánovi (2Ko 8,1-7)

Bohu nič nedávaj, ak tvoje srdce nie je Pánovi cele vydané! To je prvý princíp. Boh sa nepotrebuje obohatiť tvojimi korunami. On má všetko. Aj Teba celého. Ak stojí o tvoje peniaze, tak len preto, že sleduje vyššie zámery a vyššie princípy.

Pavol smelo vyzýva Korintských k dávaniu. Za vzor im dáva macedónskych kresťanov. Napriek súženiu a hlbokej chudobe títo veriaci podstupujú veľké osobné obete na podporu Božieho diela.

A robia to s veľkým nadšením, nie z donútenia, nie zo strachu pred Božím hnevom, ale z lásky, z vlastného popudu. Dokonca prosíkali Pavla, aby tie peniaze prijal (v. 4), napriek tomu, že oni sami trpeli nedostatok. Svoje obete chápali ako výsadu. Pavol dokonca prezrádza, že vo svojom dávaní išli až za hranice racionálneho kalkulovania, teda „nad možnosť“ (v. 3), aby len dali viac, než si mohli v danej chvíli dovoliť. To nebolo nič iné ako záväzok viery.

Pavol sa vo svojich listoch vyjadruje o peňažných daroch metaforicky ako o „milosti“, „účastenstve“, „svätoslužbe“, „požehnaní“, „ľúbeznej vôni“, atď., pretože skutočné zámery, ktoré Boh sleduje v našom dávaní skutočne sledujú vyššie princípy a širšie spektrum cieľov, než sa nám zdá na prvý pohľad.

Pavlove očakávania vzhľadom na Macedónskych kresťanov boli vysoko prekonané. Oni sa dokázali „rozdať“ v prospech kresťanov v Jeruzaleme práve preto, lebo oni sa najskôr cele vydali svojmu Pánovi (v. 5).

Nadšenie týchto Božích detí vo veci finančnej pomoci bolo tak prekvapujúce a motivujúce, že Pavol vysiela Títa do Korintského zboru s odkazom, aby pomohli tiež, a to hojným spôsobom. Má im pripomenúť, aby dovŕšili svoje započaté predsavzatia vo veci pomoci núdznym kresťanom.

Pavol im pripomína, že sú bohatí vo všeličom možnom vo viere, v slove, v biblických vedomostiach, v nadšení i v láske voči nemu samému, ale je potrebné, aby zbohatli aj v dávaní.
 

Dávanie musí byť motivované milosťou (8,8-9)

Rozkaz by zničil podstatu daru ako takého. Príklad macedónskych kresťanov Pavol prezentuje ako povzbudenie pre Korinťanov, nie ako príkaz. Ukazuje im vzorovú obetavosť iných, aby tak vyskúšal ich srdcia. Pravosť lásky sa nedokazuje krásnymi rečami, ani biblickými vedomosťami, ale skutkami. Ak človek raz pochopil a prijal dar milosti, nemôže inak, než tiež chcieť rásť v službe dávania.

Je tu ešte väčší vzor než sú Macedónci! Pán Ježiš bol nesmierne bohatý v nebi, no v jednom rozhodnutí prijíma nepredstaviteľnú chudobu a nakoniec príšernú smrť. Schudobnel, aby si ty a ja mohol prijať večné bohatstvá. Všetko z milosti k nám. Táto istá motivácia milosti sa musí odzrkadliť aj v našom dávaní. Zákon rozkazuje. Milosť vyvoláva túžbu a radosť z dávania. V dávaní sa podobáme na Pána Ježiša Krista.
 

Dávanie si vyžaduje záväzok (8,10-15)

Dary môžu byť jednorazové ale aj také, ktoré majú podobu záväzku o dlhodobejšej podpore.

Korinťania urobili jeden rok predtým záväzok, že budú pomáhať svojimi darmi (v. 10-11 a 9,2-5). Boli ochotní dávať nie z nadbytku, ale aj za cenu obetí. Potom prešiel určitý čas a bolo potrebné, aby sľúbené finančné dary boli pripravené a zhromaždené. Preto ich Pavol vyzýva k tomu, aby dovŕšili to, čo začali robiť rok predtým a aby sa ich pekné úmysly stali skutočnosťou. Nejde tu o obohacovanie iných na náš úkor, ale o uľahčenie ťažkej situácie, ktorou prechádzajú iní. Poučenie z Pavlových slov je jasné. Prijatie osobného záväzku o podpore Božieho diela do budúcnosti je biblické.

Misionári vo všetkých dobách odchádzali do iných zemí s cieľom priniesť novým národom evanjelium. Každý z nich tak urobil úžasný krok viery. Urobili predsavzatie, v ktorom mnohokrát zostali verní až do smrti. Žili z milodarov, ktoré im pravidelne posielali kresťania z domácich zborov. Posielanie podpory však nebolo také jednoduché, ako je tomu dnes. Naše Kresťanské zbory na Slovensku tiež počas komunizmu navštevovali misionári, ktorí prijímali pravidelnú podporu od svojich domácich zborov. Mnohé dary, ktoré nám prinášali v podobe Biblií a inej literatúry, či v podobe rozhlasového vysielania, boli výsledkom osobného, pravidelného a trvalého záväzku veriacich v službe dávania na Božie dielo. Boli to kresťania, ktorí urobili predsavzatie viery na modlitbách, že každý mesiac budú podporovať Božie dielo konkrétnou minimálnou sumou. Takíto kresťania si tiež uvedomili, že ak vieme urobiť predsavzatie vo vzťahu k našim každodenným fyzickým potrebám a pravidelne posielať svoje peniaze rôznym inštitúciám, ako napríklad za elektrinu, vodu, telefón, bývanie, za lízing a pod., prečo by sme nevedeli urobiť podobný záväzok aj v prospech Božieho diela? Ako sa vyhovoríme pred Bohom, ak nám nerobí problém urobiť sľub svetskej inštitúcii, že im mesačne budeme posielať svoje peniaze, no nie sme ochotní urobiť záväzok vo veci pravidelného finančného podporovania Božieho diela konkrétnou minimálnou sumou?

Kresťania, ktorí si tieto otázky položili, milujú Boha. Ide im o to, aby sa evanjelium šírilo od Jeruzalema až po všetky končiny zeme. Ak vedia misionári urobiť krok viery, že fyzicky odídu do ďalekej zeme a opustia svoje istoty domáceho prostredia, nemali by sme aj my všetci robiť podobné kroky viery aj bez toho, aby sme sa museli fyzicky odsťahovať? Patrí takého „privilégium“ len misionárom, aby žili z viery? Odchod misionára do cudzej krajiny je pre neho veľkým krokom viery. V zmysle fyzického presťahovania sa určite nie je tento krok určený pre každého z nás. Pre každého z nás je však určený podiel na šírení evanjelia a budovania Božieho diela. Efektívnejšiu formu podpory Božieho diela, ako je osobný záväzok pravidelného dávania v prospech Pánovej práce nepoznám. Nikto z nás nemusí akoby zďaleka a túžobne pozerať na misionára, ktorý v jednom kroku viery opúšťa svoju zem, príbuzných a svoje istoty bez toho, aby sa nemohol pripojiť k nemu podobným krokom viery - formou obetavej pravidelnej podpory. Aj na jedno, aj na druhé je potrebná úprimná viera, láska, odhodlanie sa rozdávať. Dvaja z misionárov, ktorí slúžili a položili svoje životy v Ekvádore pred 50 rokmi, boli z našich bratských zborov. Tá práca bola možná len preto, že za ňou stáli kresťania, ktorí urobili osobný záväzok viery formou pravidelného podporovania konkrétnou minimálnou sumou.
 

Dávanie si vyžaduje vernosť (8,16-24)

Narábanie s Božími peniazmi je háklivou vecou. Preto je duchovná vyspelosť, dokázanosť a vernosť tých, čo s milodarmi narábajú, nutná, aby neboli žiadne pochybnosti, podozrenia a zlé reči. Títus a ďalší dokázaný a verný brat zanesú zozbierané financie spoľahlivým spôsobom núdznym kresťanom. Opatrnosť a poriadok je aj v tejto veci potrebný. Podporuj dielo, nad ktorým majú dohľad verní a spoľahliví kresťania!
 

Dávanie je svedectvom a motiváciou pre iných (2Ko 9,1-5)

Korinťania urobili záväzok pomáhať núdznym Jeruzalemčanom. Svoju horlivosť v dávaní vyjavili do takej miery, že Pavol o nej rozprával všade, kade chodil. Žiadne tajnostkárstvo. Svedectvo o horlivosti Korintských z radostného dávania ho povzbudilo mimoriadnym spôsobom a vyprovokovalo kresťanov v Tesalonike, Berei a Filipis (t.j. Macedónčanov) k ešte obetavejšiemu dávaniu. Je vidieť, že svedectvo o radostnom a úprimnom dávaní je „nákazlivé“. Od tej udalosti však ubehol už takmer jeden rok (v. 2) a teraz Pavol musí vyprovokovať ich samých, aby dali to, k čomu sa zaviazali. Si vzorom v službe dávania? Si nákazlivý rozdávač? Reklamu si sám robiť nemusíš. Ona sa stane sama.
 

Dávanie musí byť radostné (9,6-15)

Akýkoľvek osobný záväzok po dlhšom čase stratí svoje nadšenie. Korinťania si „zaumienili v srdci“, že pomôžu (v. 7), a preto ich Pavol teraz o rok neskoršie povzbudzuje, aby zostali verní svojmu rozhodnutiu. Nechce, aby dávali z donútenia, nasilu alebo s pocitom ľútosti, že urobili nesprávny a prenáhlený sľub, ale aby si uvedomili, že Boh skutočne miluje ochotného darcu.

Dávanie ako také je krásnou duchovnou skúsenosťou. Je neoddeliteľnou súčasťou nášho životného štýlu ako uctievačov Pána Ježiša. Ono obohacuje aj nás, pretože ak dávame svoje dary ako skutočnú obeť, tak sa každý náš dar Pánovi stáva priestorom, v ktorom Boh môže rozhojniť každý prejav svojej milosti naproti nám (v. 8). Praktizuj radostné dávanie, pretože skúpa sejba prinesie aj skúpu žatvu!

Pravé dávanie podporuje duchovný rast samotného darcu, prijímateľa ako aj tých, ktorí sú svedkami tejto služby. Pavol spojil svätoslužbu dávania s nádherným následným ovocím v podobe rozhojneného ďakovania Bohu (v. 12), oslavovania Boha zo strany tých, ktorým sa pomoc dostáva (v. 13) a prímluvných modlitieb (v. 14). Službou dávania sa môžeš podieľať na šírení evanjelia v spolupráci s tými, ktorí sú na misijných poliach doma ako i v zahraničí.

Je varujúce, že svätoslužba dávania je vo v.13 predkladaná ako dôkaz „poddanosti k evanjeliu Kristovmu“. Dávanie je svätoslužba, na ktorej má mať každý kresťan účasť bez ohľadu na svoje „obdarovania“ alebo ekonomické podmienky. Pavol píše: „Jeden každý tak, ako si zaumienil v srdci…“ Nepíše len na adresu tých, čo si to môžu dovoliť.

Ak vidíš Pána Ježiša Krista očami viery na kríži, kde zomiera a vzdáva sa všetkého za nás, tak vidíš ten najvyšší vzor svätoslužby dávania. Potrebuješ viac? Nie je to o citoch, ale o poslušnosti. Nie o tom, aby si neškodil iným, ale o životnom štýle oslavovania Boha dávaním. Lebo Boh tak miloval svet, že DAL.