|
Carole Huber:Misionár od hlavy po päty
|
Hans-Georg Hoprich poskytol interview
| 
|
|
Hans-Georg Hoprich venoval svoj život naplno misijnej práci. Po tom, čo pracoval v niekoľkých oblastiach služby vo svojom domácom zbore prežil Božie povolanie do misie ako svoje životné poslanie. Prešiel misijne zameraným teologickým kurzom a zakrátko odcestoval s manželkou Margret a tromi synmi na Papuu Novú Guineu. Po desiatich rokoch sa vrátili do Európy kde teraz pracujú v jednom rakúskom zbore. Rád berie skupinu Rakúšanov na pravidelné misijné výjazdy, školenia a prednášky, ba i humanitárne akcie konané v rôznych východoeurópskych krajinách. Zvlášť mu leží na srdci, aby roznietil v srdciach mladých Rakúšanov záujem o Božie misijné poslanie. Okrem toho vedie bohoslužby v zbore, káže, slúži na nedenominačných pohreboch, venuje sa poradenstvu atď.
ethos: Hans-Georg, kto je to misionár?
Pri slove „misia“ si musíme všimnúť jeho latinské korene. „Misia“ pochádza zo slovesa „mittere“, čo znamená uvoľniť, pustiť, hodiť alebo vyslať. Práve takéto veci sa dejú: misionár sa uvoľňuje a opúšťa mnohé veci, aby mohol byť vyslaný. „Nie je bláznom ten, kto opúšťa to, čo si nemôže udržať, aby mohol získať to, čo nemôže stratiť,“ povedal Jim Elliot, misionár k indiánskemu kmeňu Auca.
Práca misionára vždy zahŕňa prekračovanie kultúrnych hraníc, často vrátane jazykovej bariéry. V ideálnom prípade je vystrojený a vyslaný svojím domácim zborom, v ktorom dovtedy pracoval.
ethos: Mal by sa každý kresťan stať misionárom?
Chcel by som urobiť rozdiel medzi evanjelizáciou a misiou. Evanjelizácia znamená získavanie ľudí okolo vás pre Pána Ježiša. Toto je trvalá úloha pre každého kresťana. Je to normálny prejav života znovuzrodeného človeka a nevyžaduje si žiadne „vysielanie“. K misii však treba konkrétne vyslanie cirkvou na miesto, kde je ešte evanjelium málo známe.
ethos: Prečo si sa stal misionárom?
Základy boli položené už počas môjho detstva, keď som chodil do besiedky vo svojom domácom zbore. Ale osobné stretnutie s Pánom Ježišom Kristom, keď sa On stal mojím Spasiteľom, som prežil až vďaka kolegovi v práci. Keď som urobil vedomé rozhodnutie, že chcem žiť s Pánom, začal som pracovať v kresťanskej kaviarničke v Stuttgarte. Vďaka stretnutiam s hľadajúcimi ľuďmi a čítaniu Biblie som si stále viac uvedomoval, že ľudia bez Boha sú ako ovce bez pastiera. Takto na nich hľadel Pán Ježiš a bol pritom „pohnutý ľútosťou“ (Mt 9,36n). Kázal svojim učeníkom, aby sa modlili za vyslanie pracovníkov do žatvy. Toto bola výzva, ktorú som prijal aj ja. Modlil som sa a postupne som začal zahŕňať misiu do svojich plánov do budúcnosti. A potom som urobil niečo, čo som nikdy neoľutoval: dal som svoj život úplne k dispozícii Bohu. „Tu som, pošli ma – kam chceš, kedy chceš…“
ethos: Bol si už v tom čase ženatý?
Nie, ale mal som priateľku. Tú však desila predstava života stráveného na misijnom poli. Mala mnohé obavy, s ktorými som sa aj ja čiastočne mohol stotožniť. Ale keďže úloha prijatá od Boha bola pre mňa taká dôležitá, rozišli sme sa, no zostali sme priateľmi. Nevedel som si však predstaviť, že by som išiel do misie sám a tak som sa začal modliť za vhodnú priateľku. Margret bola zdravotná sestra a tiež sa zapájala do činnosti mládeže v našom zbore. Keď som jej po čase ponúkol manželstvo, bolo to priamo spojené s otázkou: „Pôjdeš so mnou do misie?“
Pán Boh utvrdil náš vzťah a povolal aj ju do misijnej práce a krok za krokom nás viedol až na Papuu Novú Guineu.
ethos: Ako k tomu prišlo, že ste sa napokon dostali na Papuu Novú Guineu?
Počas teologického štúdia v Anglicku sme ešte stále nevedeli, kde by nás Pán chcel použiť. Pôvodne sme sa pripravovali na prácu medzi moslimami. Keď sme sa vrátili do Nemecka ako misijní kandidáti pre DMG (Nemecké misijné spoločenstvo), vtedajší vedúci sa na nás obrátil s otázkou: „Boli by ste ochotní ísť na Papuu Novú Guineu?“ Pripomenuli sme si, že sme Pánu Bohu dali „otvorenú ponuku“, že sme ochotní ísť kamkoľvek nás pošle. Hoci sme vtedy ani nevedeli, kde to je, už o rok sme sa tam ocitli. Dodnes sa divíme, ako hladko to všetko išlo. Od prvého okamihu, ako sme sa tam ocitli, sme vedeli, že to je miesto, kde máme ako rodina byť. V tom čase sme mali troch chlapcov vo veku 5, 3 a 1 rok.
ethos: Aké predpoklady musí niekto spĺňať, aby sa mohol stať misionárom?
Základom je živý osobný vzťah s Pánom Ježišom Kristom. Z toho prirodzene vyplýva ochota slúžiť Mu. Počas zapojenia do služby v miestnom zbore sa začnú vynárať duchovné dary, ktoré sú použiteľné na misijnom poli. Je dôležité učiť sa hneď od začiatku vytrvalosti napriek prekážkam a zostať verný. Keď nasadnem na lietadlo trebárs z Zürichu do Timbuktoo, budem stále tou istou osobou pri vystupovaní a budem mať stále tie isté silné i slabé stránky, zvyky a bolesti. Pod tlakom k prispôsobeniu sa životu v inej kultúre sa „staré bremená“ nestanú ľahšími, často sa ešte zintenzívnia.
Podľa mojej skúsenosti je pre misionára výhodou, ak mal predtým nejakú profesiu alebo kvalifikáciu a už má nejaké skúsenosti z práce a bežného života. Väčšina vysielajúcich misijných organizácií požaduje nejaké teologické vzdelanie alebo biblickú školu primerane situácii, do ktorej má človek ísť. Najcennejšou vlastnosťou, ktorá umožňuje misionárovi prekonávať bariéry, je pružnosť. Bude musieť čeliť novým výzvam, zriekať sa predsudkov a návykov a spontánne prijímať nové veci. To sa týka záležitostí kultúry, miestnej situácie a praktických vecí.
ethos: To sú asi veľké výzvy…
To je pravda! Ale ani uprostred našich vlastných nedostatkov, zlyhaní a nenaplnených predpokladov nesmieme zabúdať, že Ježiš je ešte väčší a On nás môže použiť napriek tomu všetkému! To najdôležitejšie je a vždy bude srdce, ktoré Ho miluje a chce Mu slúžiť.
ethos: V súčasnosti pracuješ v Rakúsku. Nemali by byť misionári len v krajinách „tretieho sveta“?
Misia sa môže konať v akejkoľvek krajine. Som proti tomu, aby sa krajiny delili na tie, ktoré sú typické a vhodné pre misiu a ktoré nie. Božie poverenie zahŕňa všetko: všetky doby, všetky národy a všetky miesta.
ethos: Desať rokov si žil aj s rodinou na Papui Novej Guinei. Aké sú rozdiely medzi týmito tak odlišnými krajinami? A čo majú spoločné?
Na PNG sme sa stretávali s animistickými náboženstvami, ktoré veria, že všetky veci majú svoju dušu. Je tam dosť bežné, že ľudia premýšľajú a zhovárajú sa o téme náboženstva a nemajú problém s otvorenosťou vo veciach viery. Na druhej strane v Rakúsku sú ľudia nábožní, ale väčšinou veria, že pre Boha toho už urobili dosť. Na každého, kto hlása niečo viac, pozerajú ako na sektára. Budovanie vzťahov si tu vyžaduje veľa času a tvorivosti, aby sme si získali dôveru ľudí a mohli im slobodne hovoriť evanjelium. Ďalší zásadný rozdiel je v tom, že na PNG majú ľudia „kultúru hanby“, kým v Rakúsku i všeobecne v Európe skôr „kultúru viny“.
ethos: Čo to znamená?
Tu v Európe „hanba“ alebo „strata tváre“ už dávno nemá ten význam, aký si stále zachováva v ázijských krajinách. K našej nemeckej kultúre patrí, že sa do konfrontácie púšťame strmhlav a „neobchádzame okolo horúcej kaše“, ale v ázijských kultúrach by sa také niečo stretlo s úplným nepochopením a viedlo k narušeným vzťahom až otvorenému nepriateľstvu, alebo dokonca k samovražde druhej osoby. Aj nadnárodné koncerny na to pripravujú svojich zamestnancov, ktorí tu pracujú. Na takzvanom „kresťanskom západe“ pre nás omnoho viac znamená otázka viny, ktorá vychádza z našich tradičných kresťanských etických hodnôt.
ethos: Sú nejaké podobnosti medzi týmito kultúrami?
Náboženstvá všetkých národov okolo sveta majú jedno spoločné: snažia sa riešiť existenciálne svetonázorové otázky: „Odkiaľ prichádzam?“ „Pre čo žijem?“ a „Kam smerujem?“ Vždy sa zapodievajú otázkou, ako môže človek dosiahnuť Boha. Evanjelium však zvestuje, že Boh dosiahol nás už dávno, keď sa stal človekom v osobe Krista a prekonal priepasť rozdelenia Jeho smrťou na kríži. Nič k tomu už netreba pridávať. Kto chce mať večný život, musí to prijať vierou. Týka sa to všetkých ľudí bez ohľadu na pôvod alebo kultúru. Skutočne záleží na tom, čomu človek verí, k akému náboženstvu patrí. Buď je to pravda, že Ježiš je Synom živého Boha, alebo je to lož.
ethos: Ľudia v divočine na Papui Novej Guinei sú úplne závislí na svojom prirodzenom prostredí a máloktorí z nich videli živého belocha. Nemali by sme týchto domorodcov nechať tak, nech si tam žijú vo svojej tropickej idyle?
To asi nepoznáte, v akom strachu mnohí pohania žijú. Ja som sa o tom presvedčil až keď som žil s guinejskými pohanmi. Tropická idyla? To je výmysel! Ľudia v džungli žijú v neustálom strachu z cudzincov a nepriateľov, ktorí im môžu uškodiť, z duchov a démonov, z chorôb, ktoré sú pripisované zlým duchom alebo čarom. Nikdy nezabudnem na strachom rozšírené oči dvoch dedinských náčelníkov, ktorí ku mne prišli zo vzdialenej dediny so slovami: „Prosím, ukážte nám a našim ľuďom v dedine, ako môžeme žiť a ako môžeme zomrieť.“ Čo je to za idyla, keď ľudia utekajú zo svojich dedín, opúšťajú zeleninové záhrady a všetok svoj majetok zo strachu z duchov mŕtvych, kedykoľvek niekto z dediny zomrie?
Jeden príklad z PNG:
Kore bol veľmi inteligentný stredoškolský učiteľ v meste Bialla (Západná Nová Británia). Mal 13 žien, ktoré si vzal jednu za druhou behom pár rokov. Mary, jeho 13. žena, bola kresťanka. Na veľký Koreho údiv to bola prvá, ktorá pred ním neutekala, keď ju bil v podnapitom stave. Zastavilo ho to a musel sa zamyslieť. Stal sa otvoreným pre evanjelium a časom uveril v Ježiša Krista.
Kore prestal piť a stal sa úplne novým človekom. Jeho žiaci a kolegovia ho sotva spoznávali. S celou rodinou (s Mary a ich dvoma chlapcami) sa prihlásil na teologický kurz. So záujmom o svetovú misiu odišiel ako učiteľ misie na neďaleké Šalamúnove ostrovy, slúžil na palube misijnej lode Doulos a dnes je najdôležitejším misijným motivátorom v domorodej cirkvi.
Stali sa „jedným srdcom“
Vždy si spomíname na nočné modlitebné zhromaždenia, ktoré mávajú z času na čas naši bratia a sestry na PNG. Na začiatku je vždy čas na zmierenie, keďže základným predpokladom pre požehnanú noc modlitieb je, aby boli „wanbel“ (doslova „jeden žalúdok“; my by sme skôr povedali „jedno srdce“). K tomu patrí verejné priznanie každej viny, ktorá sa stala medzi nimi. Napríklad Samuel, starší brat, sa nepravdivo vyjadril o Petrikovi za jeho chrbtom a urobil mu tým zlé meno. Samuel to vyznal Petrikovi pred všetkými. Za normálnych okolností by sa tam za niečo také nikto neospravedlňoval, a tobôž nie na verejnosti, lebo by stratil tvár.
Bola tam Hosana, ktorej Boh položil na srdce, aby sa podelila o ovocie zo svojej záhrady s Doroti, chudobnou vdovou, ale nikdy to neurobila. Hosana šla k Doroti aby poprosila o odpustenie a podali si ruky. To všetko sa odohralo v prostredí s kultúrou „hanby“, kde sa klamanie považuje za cnosť, kde sa veci zakrývajú a „preťahujú sa medové motúzy popod nos“. Neveriaci Papuánec by nikdy dobrovoľne nepriznal svoju chybu na verejnosti. Žasli sme, keď sme pozorovali, ako sa kultúrne návyky vytrácali pod Božím usviedčaním v Jeho svetle bez toho, že by sme do toho my nejako zasahovali.
Príklad z Rakúska:
Klaus (nie jeho skutočné meno) je bývalý rozhlasový redaktor. Dosť dobre poznal Bibliu a tiež Korán a Judaizmus. Niekoľko rokov sa venoval šamanizmu. Zoznámil sa so všetkými svetovými náboženstvami. Ale jedného dňa sa mu celý život zosypal ako balíček kariet.
V noci nemohol viac než dve hodiny zaspať a bol v koncoch. Zavolal nám, vylial si pred nami srdce a neskôr prišiel osobne. Poprosil Pána Ježiša Krista o odpustenie a začal nový život pod Jeho vedením. Na veľký úžas svojich kolegov zahodil svoju ezoterickú zbierku kryštálov, ktoré ho mali chrániť pred všetkým zlom. Stretol sa so starým známym v električke a so žiariacim úsmevom mu oznámil: „Konečne som našiel, čo som celé tie roky hľadal!“
ethos: Musela to byť veľká zmena, keď ste sa po desaťročnej službe v Tichomorí vrátili na Západ. Mohli ste vnímať našu kultúru z celkom inej perspektívy. Čo ste si všimli?
Tých vecí bolo viac. Najhoršie bolo zvyknúť si na hektické životné tempo a neustály tlak času, ktorý pravdepodobne spôsobuje mnohé „západné“ choroby. Jeden z pastorov na PNG to komentoval: „Pre vás, belochov, sú hodinky pánom, ale my na Novej Guinei máme svoj čas pod kontrolou.“ Keď sme boli prvýkrát vo veľkom supermarkete, boli sme šokovaní množstvom a pestrosťou ponuky. K šťastiu a spokojnosti by ľuďom stačilo omnoho menej… Potom je tu sociálny systém PNG, ktorý si vystačí bez starobincov, detských domovov, zariadení pre postihnutých, psychológov atď. Systém rozšírenej rodiny sa postará o starších ľudí, siroty, postihnutých a chronicky chorých. Tiež sme zabudli ako ľudí upozorňovať na ich chyby alebo ako ich konfrontovať, čo je tá najhoršia vec, ktorú môžete urobiť v „kultúre hanby“, kde ľudia riešia veci okľukou cez tretiu osobu alebo chodia okolo horúcej kaše, kým nedocielia želaný účinok. Nechcel by som idealizovať ich životný štýl – veď každá kultúra má svoje kladné i záporné stránky.
ethos: Hovoril si o Ježišovi Kristovi ľuďom z veľmi odlišných náboženských prostredí. Na čo si si musel dávať pozor?
Najdôležitejšou vecou v každej misijnej práci je budovanie a živenie vzťahov. Pokúšate sa zasiahnuť ľudí tam, kde sú, dať sa s nimi do rozhovoru, aktívne ich počúvať, pokúsiť sa pochopiť ich spôsob uvažovania. Zbožné reči bez príkladu života sa ukážu ako neplodné. Otvorený dom a otvorené uši sú dôležité. Boh sám nám musí dať múdrosť skrze svojho Svätého Ducha, aby nám umožnil priblížiť sa k ľuďom.
ethos: Kde by si nikdy nepracoval ako misionár?
Hlavnou otázkou pre každého kresťana je: „Som na mieste, kde ma Boh chce mať?“ Niet väčšieho uspokojenia než vtedy, keď vieme, že miesto, kde sa nachádzame, je pre nás to pravé a žiadne lepšie nemôže byť. Naša skúsenosť je – po viacerých obchádzkach, ktoré sme zažili – že keď Pán zavrie dvere, istotne má pre nás pripravené niečo lepšie. To nám dáva útechu a pokoj pre cestu vpred.
A preto môžem povedať, že neexistuje miesto, kde by som nikdy nechcel pracovať. Pretože keď ma Boh niekam posiela, On už je tam a pozná okolnosti, dôvody a všetky detaily v pozadí. Avšak nešiel by som tam, kde by som nemal modlitebnú podporu iných kresťanov. Misia je duchovný boj, ktorý treba bojovať duchovnými spôsobmi. Najdôležitejším z nich je prímluvná modlitba; Boh sám nám vložil túto zbraň do rúk. Každý sa môže pripojiť a zohrať svoju rolu a tak pomôcť šíriť Božie kráľovstvo aj do tých najvzdialenejších a najuzavretejších kútov sveta. Ako dobre, že v Božom diele nie sú nezamestnaní, ale iba pracovníci; nie pobehovači, ale nasledovníci.
ethos: Hans-Georg, ďakujeme za tvoje zaujímavé postrehy.