Jan Veldhuizen:

Ako zmeniť tradičný zbor na zbor s víziou pre evanjelizáciu a misiu? Prednáška na 3. misijnej konferencii v Modre v novembri 2003

Keď príde reč na naše zbory, veľmi často si kladieme nesprávnu otázku. Cítime potrebu evanjelizovať a venovať pozornosť misii ani nie preto, aby sme zasiahli ľudí mimo cirkvi, ale pretože vidíme, že naše zbory nerastú, ako by bolo žiadúce. Pýtame sa: „Ako to urobiť, aby náš zbor rástol?“ Ale to nie je správna otázka. Radšej by sme sa mali pýtať: „Čo bráni nášmu zboru, aby rástol?“

Všetky živé veci rastú, keď sú zdravé. Nemusím mojim trom deťom prikazovať, aby rástli. Ak sú zdravé, ide to automaticky. Keby nerástli, niečo by bolo veľmi vážne pokazené.

Biblia hovorí, že cirkev je telo. Je to živý organizmus. Je to telo, nie podnik. Je to organizmus, nie organizácia. Ak sú zbory živé, je normálne, že rastú. Je to neprirodzené, ak nerastú.

Musíme sa teda pýtať: „Aké prekážky bránia zdravému rastu našich zborov?“ Ak ste staršími alebo vodcami v zbore, vašou prvou úlohou je odhaliť tieto prekážky a odstrániť ich, aby mohol nastať prirodzený rast.

Takže, rast pochádza zo zdravia.

Zdravie pochádza z vyváženosti.

Pokúsim sa hovoriť tak prakticky, ako bude možné, s príkladmi zo skutočného života (väčšinou z môjho domáceho zboru), aby bolo čo najzreteľnejšie, ako môžeme dosiahnuť v našich životoch a službe tú vyváženosť, ktorá vedie k zdraviu, ktoré sa prejavuje rastom.

Čo sú hlavné bariéry brániace rastu?

Po dobu takmer 25 rokov, odkedy som sa stal kresťanom, som si všímal otázku rastu cirkvi a všimol som si niekoľko najbežnejších prekážok, ktoré stoja v ceste rastu zdravého, pulzujúceho zboru. Uvediem ich 10 a ku každej z nich navrhnem možné riešenie.
 

1. Ľudia neprivádzajú svojich priateľov do zboru.

Modlíme sa, prosíme, robíme nátlak, motivujeme, zdôrazňujeme, ale príslušníci zboru stále neprivádzajú svojich priateľov do zhromaždenia. Prečo? Často je skutočnou príčinou to, že v nich predstava ich priateľov v zhromaždení vyvoláva rozpaky. Inštinktívne vedia, že program bohoslužieb nie je navrhovaný s ohľadom na neveriacich, hľadajúcich, pre ľudí, ktorých poznajú v práci. Uvažujú: „Zhromaždenie napĺňa moje potreby, tak tam prídem, ale nenapĺňa potreby môjho suseda, tak ho tam nebudem volať.“

Liekom na tento problém je pripraviť aspoň jedno zhromaždenie v týždni (cez víkend) s ohľadom na neveriacich, čo budú pozvaní.

Čo robiť? My sme pridali zvláštne zhromaždenie v nedeľu ráno. Program sme si predtým odskúšali niekoľkokrát v nedeľu večer, aby sme videli, ako to pôjde. Začali sme tým, že sme vytvorili z niekoľkých nadšených mladých spevácku skupinu. Keď sme videli, akí sú nadaní, uvedomili sme si, že musíme zainvestovať nejaký obnos, aby sme pre nich nakúpili hudobné nástroje, ozvučenie atď. Ako to býva vo väčšine zborov, nemali sme na to peniaze. Ale predali sme náš zborový dom a potom sme si ho prenajali späť. Na všemožné hudobné vybavenie sme vydali asi 12 000 EUR. Výsledkom je, že ľudia z nášho zboru radi pozývajú niekoho do zhromaždenia. Už neváhajú. Za minulé dva roky sme mali viac návštevníkov a obrátení, než za predošlých dvadsať rokov. Peniaze vydané na evanjelizácia nie sú výdavok, ale investícia. Ak vložíte do evanjelizácie dvadsať korún, dostanete dvadsaťkorunové výsledky.
 

2. Obava, že rast nás pripraví o naše obľúbené spoločenstvo.

Hoci vaši ľudia v zbore by to možno takto nepovedali, ale niektorí z nich budú nebadane bojovať proti rastu kvôli obave, že keď zhromaždenie narastie, už tam nebudú každého poznať. A tak vravia: „Páči sa mi, ako je to teraz. S každým sa poznám. Keby nás bolo viac, bojím sa, že by som sa stal púhym číslom.“

Protilátkou na túto obavu sú malé domáce skupiny v rámci zboru. Hovoríme tomu tak, že náš zbor sa musí stávať väčším i menším zároveň.

Čo robiť? Pokračovali sme s naším biblickým i modlitebným zhromaždením. Teraz tam chodí asi 20 ľudí, ale čoskoro to rozdelíme. Kážte a hovorte o tom, aby ľuďom boli jasné dôvody pre i proti.
 

3. Strnulé pridŕžanie sa tradície.

Tradície sa zakladajú na minulých úspechoch. Niečo sa stane tradíciou, pretože to pôvodne funguje. A pretože to funguje, opakujeme to znova a znova.

Nanešťastie, tradícia nás začne ovládať. Pri tradicionalizme sú dve nebezpečia. Prvým je, že sa metódy stanú niečím posvätným. Druhým je, že zabúdame, prečo robíme niektoré veci.

Liekom je stať sa zborom, ktorý je riadený účelom. Vaše ciele sa nikdy nemenia; sú večné. Ale vaše metódy sa musia sústavne prispôsobovať.

Čo robiť? Navrhujem, aby ste periodicky – aspoň raz za rok – prehodnotili všetky vaše programy zaradili ich do jednej z troch kategórií:

a. Upevnite ich – ak stále fungujú.

b. Upravte ich – ak si vyžadujú mierny zásah, aby boli účinnejšie.

c. Nahraďte ich – nemôžete používať v dnešnej službe včerajšie nástroje, ak chcete stačiť na výzvy zajtrajška.
 

4. Snaha páčiť sa každému.

Nie je možné páčiť sa každému. Jednoducho to nefunguje! Ak by lokálna rádiostanica hrala Bacha, potom Beatles a nasledovala by Polka, myslíte, že by sa páčili každému, alebo skôr nikomu? Rozhlasové stanice sa profilujú, lebo pochopili, že rôznych ľudí priťahujú rôzne štýly.

Aby bolo jasné, nehovorím tu o ponúkaní odlišného evanjelia; hovorím o tom, že musíte zadefinovať svoju cieľovú skupinu (to je protilátka na tento problém) a potom pracovať na tom, aby ste zasiahli tento cieľ. Vy môžete zasiahnuť ľudí, ktorých by som ja zasiahnuť nemohol.

Čo robiť? My sme si položili niekoľko otázok. Pozreli sme sa na ľudí v našom zbore. Aké majú záujmy? Čo sa im páči (hudba a pod.)? Kde sa nachádza naša zborová budova? Akých ľudí nájdeme okolo? Zadefinujte svoj cieľ a chytajte ryby na taký háčik, na aký zaberú!
 

5. Orientácia na programy namiesto procesu.

Množstvo programov môže vyzerať pôsobivo, ale ak nemáte konkrétny plán, ako pomôcť vašim ľuďom k rastu, skončí to tým, že budú dochádzať na množstvo predstavení. Myslím, že je to jeden z dôvodov, prečo máme v našich zboroch veľa ľudí, ktorí sú už dlhé roky kresťanmi, ale v ich živote vidno málo ovocia.

Liekom je celoživotný proces rastu.

Čo robiť? Na ilustráciu procesu, ako naši ľudia rastú vo viere, môžeme použiť sústredné kružnice. Povzbudzujeme ich k tomu, aby rástli k dospelosti a posúvali sa z okraja do centra služby. U nás máme vlastne pre ľudí celý program od začiatku až k zrelému zapojeniu do spoločenstva (napr. Alfa kurzy, Beta kurzy, semináre a pod.)
 

6. Väčší dôraz na zhromaždenia než na službu.

Podľa mojej mienky je chybou, ak sa za hlavný ukazovateľ zdravia zboru považuje dochádzka. Je to dôležité kritérium, ale nemalo by byť jediné. Jedným rizikom je, že zameranie sa na zhromaždenia produkuje pasívnych divákov, ktorí majú málo času na službu.

Liek: urobte z každého príslušníka zboru služobníka! Nepotrebujeme viac zhromaždení, potrebujeme zasahovať viacej cieľov. Maximalizujte službu a minimalizujte údržbu!

Čo robiť? Jeden rok sme cieľavedome venovali naše biblické hodiny tomu, aby sme zistili, aké dary Pán zveril našim ľuďom a teda aj zboru. Ja už teraz nemusím behať, aby som zorganizoval nejaké evanjelizačné podujatie. Urobia to mladí (patrične vyučení). Hovorí sa, že 90% práce v zboroch robieva 10% ľudí. To je veľmi nezdravé!
 

7. Kázanie bez aplikácie.

Kázanie bez aplikácie len informuje namiesto toho, aby premieňalo.

Liekom je kázanie zamerané na praktické správanie, na poslušnosť. Biblia nám hovorí, že máme byť činiteľmi slova, nielen poslucháčmi. V každom nedeľnom zhromaždení, v každej biblickej skupinke, na každom vyučovaní je konečným cieľom, aby ľudia boli vedení k službe. Čo máme vykonať ako odozvu na to, čo sme počuli? Bibliu nemáme nato, aby nás informovala, ale aby menila naše životy.

Čo robiť? Posadili sme sa s ľuďmi, ktorí majú dar vyučovania a kázania a diskutovali sme o tom. Zamerali sme sa oveľa viac na praktické kázanie; doslova sme študovali tento spôsob kázania. Niekedy dokonca preberáme kázne od iných. Zostaňte zameraní na cieľ, ktorý chcete dosiahnuť a nemyslite si, že zakaždým musíte sami vynájsť koleso. To ani nie je možné. Môžem vám povedať, že dnes je pre mňa kázanie niečím úplne iným, než bývalo kedysi.
 

8. Nedôverovanie vodcom.

Ak ľudia nedôverujú vášmu vedeniu, tak toho veľa nedosiahnete. Musíte si vybudovať dôveru a zaslúžiť si právo viesť.

Protilátkou na túto bariéru je autentické vodcovstvo. To znamená vedcov, ktorí sú pokorní, zraniteľní, vytrvalí, ochotní riskovať neúspech – a pripravení veriť, že Boh bude konať veľké veci.

Čo robiť? Toto je veľmi osobná záležitosť, ale prv než sa pustíte do akéhokoľvek programu alebo projektu alebo čohokoľvek, musíte si uvedomiť, že nič nedokážete bez Neho. Možno sa dnes nachádzate v situácii, že nezodpovedáte niektorým tu uvedeným kritériám. Možno vám chýba odvaha k riskovaniu. Možno ste tak znechutení, že už neveríte, že Boh by mohol aj pri vás robiť veľké veci. Môžem vám povedať, že sám som to zažil mnohokrát. Byť kresťanom nie je ľahké. Ale chcem vám pripomenúť, čo raz povedala Corrie ten Boom: „Nezáleží na mojich schopnostiach, ale na mojej odozve na Božie schopnosti.“ Ak dôverujete Bohu, vaši ľudia budú dôverovať vám.
 

9. Zákonníctvo.

Zákonníctvo dusí rast a zdravie mnohých zborov. Mnohé zbory sa viac usilujú o dodržiavanie pravidiel než o získavanie ľudí pre Krista. To nevyhnutne likviduje každý získaný nárast.

Protilátkou na túto bariéru je klíma akceptácie, kde sú ľudia prijímaní tam, kde sú a len potom postupne vedení tam, kde by sme ich chceli mať.

Čo robiť? My sme vytvorili klímu akceptácie tým, že sme sa najprv učili prijímať jedni druhých v zbore. To sa nedá „zahrať“ ako divadlo. Takže sme o tejto veci veľa kázali a modlili sa. Žiaľ, museli sme prejsť aj konfrontáciami. Nedalo sa tomu predísť a ja chcem o tom hovoriť úprimne. Asi desiati ľudia odišli zo zhromaždenia. Pre niektorých ľudí to bol šok, ale ja som bol pripravený na takúto možnosť. Niekoľkých sme stratili a omnoho viacerých získali. V súčasnosti máme dve čínske matky s deťmi (uchádzači o azyl v Holandsku), ktoré pravidelne navštevujú náš zbor, hoci po holandsky rozumejú len veľmi málo. Minulý týždeň sa predo mnou vyjadrili, že neprichádzajú kvôli kázaniu slova ani kvôli hudbe (hoci tá sa im veľmi páči), ale kvôli stretnutiu s Božou úžasnou rodinou. Zatiaľ ešte nie sú veriace (to platilo v čase konania misijnej konferencie v roku 2003; v súčasnosti už s radosťou môžeme napísať, že uverili v Pána Ježiša – pozn. prekl.). Buďte rodinou pre tých, ktorí nemajú rodinu. Pán Boh od nás chce, aby sme sa starali o „vdovy a siroty“.
 

10. Štruktúry prispôsobené ovládaniu, nie rastu.

Mnohé dnešné zbory sú preťažené programami a štruktúrami, ktoré ich dusia až na smrť.

Protilátkou je budovanie štruktúr tak, aby boli jednoduché, pružné a schopné prispôsobiť sa výzvam budúcnosti.

Čo robiť? Zverte ľuďom zodpovednosť. Dôverujte im. Nebojte sa zlyhaní. Zo zlyhaní sa dá poučiť. Nič v tomto svete nie je dokonalé, ani vy. Dovoľte iným byť nedokonalými. Nezlyhali ste, kým to nevzdáte. Vzdávať boj je vždy priskoro, „lebo spravodlivý vstane, hoci by padol sedemkrát, avšak bezbožní sa rútia do nešťastia.“ (Pr 24,16)
 

Uvedomujem si, že aj po tom, čo som povedal, zostáva mnoho nezodpovedaných otázok, ktoré si zaslúžia našu pozornosť (napríklad v osobných rozhovoroch na konferencii ako aj pri budúcich kontaktoch). Celé by som to chcel zhrnúť jednou vetou: Snáď by sme mali prestať s prosbami: „Drahý Bože, prosíme, aby si požehnal dielo našich rúk,“ a namiesto toho začali konať dielo, aké Boh žehná!