Spoločný cieľ

Pavol píše Filipanom: „Stojte v jednom Duchu a spolu svorne bojujte za vieru v evanjelium.“ (Fp 1,27)

Ako ale môže mať stádo tento cieľ, ako ho ani pastieri stáda systematicky nesledujú? A ak ho sledujú, musia sa osobne a s celým srdcom zasadiť za evanjelium a tak byť príkladom stádu (1P 5,3).

Ak pastieri nevedú pri osobnej evanjelizácii, nemôže stádo nikdy dosiahnuť tento cieľ. Preto sa zodpovední nevyhnú tomu, aby otvorene priznali nedostatky a učili sa.

Tu leží jeden z kľúčov, prečo mladé zhromaždenia často rastú rýchlejšie než staré. Pre starších bratov zakladateľskej generácie je samozrejmosťou stále hovoriť s ľuďmi o viere a každým krokom ich povzbudzovať k rozhodnutiu.

Nedávno som si pri jednom evanjelizačnom zhromaždení v mladom zbore všimol, ako dôsledne sa starali o všetkých osobne pozvaných hostí. Naproti tomu v jednom staršom zbore bol prítomný iba jeden hosť. Žiaľ, že osobná evanjelizácia sa tu stáva cudzím slovom. Musí to tak zostať?

Gerd Goldmann (autor je hosťom misijnej konferencie i jednodňového seminára
s témou: „Čo dnes potrebujú zbory?“); zdroj: WACHSTUM 01/2001