John Piper: Kristova vôňa medzi národmi 2. Korinťanom 2,12-17

Než sa budeme venovať nášmu textu z 2. listu Korinťanom, zaraďme ho do misijného kontextu. Apoštol Pavol bol misionár. To vidíme krištáľovo jasne v Rimanom 15, kde píše, že jeho ambíciou – jeho svätou ambíciou – je „zvestovať evanjelium nie tam, kde Kristus bol známy, aby nebudoval na cudzom základe“ (R 15,20). Bol povolaný posúvať hranice, byť v priekopníckej situácii, prinášať evanjelium k nezasiahnutým skupinám. V tomto bol Pavol prvý a zrejme najväčší. Ale aký rad nasledovníkov sa vydal za ním! Siaha až podnes, až po tento zbor a tieto bohoslužby.

Jedna z najväčších túžob môjho života je, aby náš zbor bol vysielajúcou základňou pre stále rastúci počet misionárov k nezasiahnutým národom a aby sme ich vysielali s čoraz väčšou účinnosťou a biblickou vernosťou a stále lepšou starostlivosťou o nich a o ich rodiny. Keď myslím na to, že nechcem premrhať svoj život, práve na toto myslím najviac: tak študovať, modliť sa a pracovať a viesť, aby výsledkom bolo čím viac mladých ľudí s víziou a znepokojených ľudí v strednom veku a múdrych, vyspelých dôchodcov, ktorí to risknú, zbalia sa a idú s Ježišom a s evanjeliom k nezasiahnutým ľuďom sveta, či už blízko alebo ďaleko.
 

Boh používa svoje slovo

Pozrime sa teda s týmto zápalom v duši a s modlitbou na svedectvo jedného misionára. Pamätajme na to, že Boh často používa svoje slovo, aby vyvolal a potvrdil svoje povolanie do misijnej práce. Kiežby sa to dialo aj teraz.

Na pozadí tohto textu je skutočnosť, že Pavol napísal ťažký, boľavý list do Korintu a nemá pokoj, kým nezistí, či ich ešte viac odcudzil alebo uzdravil. Takže posiela Títa do Korintu aby zistil, ako sa majú.
 

Za nepokojným duchom

Tu sa začína náš príbeh vo veršoch 12-13: „Keď som prišiel do Troady hlásať Kristovo evanjelium, hoci sa mi v Pánovi otvárali dvere, môj duch nemal pokoj, lebo som tam nenašiel svojho brata Títa. Preto som sa s nimi rozlúčil a odišiel som do Macedónska.“ Takže hoci boli v Troade otvorené dvere pre evanjelium, jeho srdce bolo tak znepokojené situáciou v Korinte, že sa rozhodol nezostať na mieste, ale ísť naproti Títovi, vracajúcemu sa z Korintu.

Toto je veľmi pozoruhodné a môže ťa to osloviť práve tam, kde sa nachádzaš vo svojom živote. Dvere sú naširoko otvorené. Veľa toho treba vykonať – práve tam, kde práve si. Ale tvoj duch nemá pokoja. To bol Pavlov prípad. A je zvláštne, že opustil otvorené dvere v Troade a šiel kam ho viedol jeho nepokojný duch. Bolo správne opustiť Troadu? Mal by si aj ty urobiť niečo také? On to urobil. A pretože to spravil, máme tu tento úžasný oddiel Písma.
 

Podrobený v Kristovi

Pavol je v Macedónsku a konečne prichádza Títus. O jeho príchode nehovorí na tomto mieste, ale až v 2K 7,5-7: „Veď odvtedy, ako sme prišli do Macedónska, naše telo nepoznalo odpočinok, všetko možné nás sužovalo: zvonka boje, zvnútra úzkosti. No Boh, ktorý potešuje ponížených, potešil nás Títovým príchodom, no nielen jeho príchodom, ale aj radosťou, ktorú on mal z vás, keď nám rozprával o vašej túžbe, o vašej ľútosti a o vašej horlivosti za mňa, takže som sa ešte viac zaradoval.“

To je pozadím 2. kapitoly. Ale v nej Pavol vyjadruje svoju radosť z týchto správ inakším spôsobom. Vyberá si dve metafory alebo slovné obrazy, ktoré nás šokujú. Po prvé, v 14. verši doslovne hovorí: „Vďaka Bohu, ktorý nás v Kristovi vždy vedie vo víťaznom sprievode.“ Príslušné grécke slovo vyjadruje to, čo robí veľký rímsky generál, keď vedie v triumfálnom sprievode porazených zajatcov – buď na smrť alebo do otroctva.

To slovo je použité ešte na jednom mieste Nového zákona, tam vidno jasne jeho zmysel: „Odzbrojil a verejne odhalil kniežatstvá a mocnosti a cez Krista nad nimi triumfoval“ (Ko 2,15). Takže v liste Kološanom Boh vedie satana v triumfálnom sprievode a v liste Korinťanom vedie Pavla. Obaja boli porazení vo svojej vzbure proti Bohu. Obaja sú vedení v triumfálnom sprievode a zahanbení za svoju vzburu. Ale je tu aj veľký rozdiel: Pavol je v Kristu a satan nie: „Vďaka Bohu, ktorý nás v Kristovi vždy vedie vo víťaznom sprievode.“ Ináč povedané, Pavol bol porazený a vzatý do zajatia; ale bol privedený k viere a dostal odpustenie a ospravedlnenie a stal sa radostným a ochotným služobníkom najväčšieho zo všetkých generálov.
 

Obraz s dvojakým významom

Prečo používa tento slovný obraz? Lebo chce vyjadriť dve takmer úplne protikladné veci súčasne. Na jednej strane, Boh triumfuje a Pavol je v jeho službe. Ale na druhej strane, Boh je ako veľký generál a Pavol je zajatcom povolaným trpieť v jeho službe – ba dokonca zomrieť. A tento slovný obraz vystihuje oboje.

Na jednej strane, Pavol sa raduje a ďakuje Bohu, že Korinťania sa kajali, jeho boľavý list im pomohol. To je triumf hodný oslavy v parádnom sprievode. Ale v Korinte je aj mnoho protivníkov, ktorí neprijímajú jeho autoritu apoštola a kážu inakšie evanjelium (2K 11,4). Nazýva ich ironicky „veľapoštolmi“ (11,5; 12,11). Tí neuznávajú Pavlovu autoritu a nevidia Krista v jeho službe. Teda Pavol netriumfuje ako misionár podľa predstáv ľudí. Niektorí poslucháči sa obrátia. A iní nie. Niektorí v ňom vidia Krista a iní nie, vidia iba jeho slabosť. Má úspechy i zlyhania. A tak si volí slovný obraz, ktorý ho opisuje aj ako toho, čo patrí k veľkému víťazovi, aj ako podrobeného nepriateľa, ktorého úlohou je trpieť za kráľa v slabosti a dokonca zomrieť. To je prvý obraz.
 

Druhý obraz

Ten druhý zobrazuje jeho život ako obeť, ktorá prináša Bohu príjemnú vôňu. Začína sa v polovici 14. verša: „… a na každom mieste skrze nás zjavuje vôňu svojho poznania.“ Život a služba misionára je ako šírenie vône poznania Krista. Je to obeť prinesená Bohu, pretože v 15. verši vidíme, že táto vôňa je v prvom rade pre Boha. Je ako voňavé kadidlo: „Lebo sme Kristovou vôňou, príjemnou Bohu“ (v. 15a).

Najlepšie vysvetlenie tohto obrazu nájdeme v liste Efežanom: „Kristus miloval nás a vydal samého seba za nás ako dar a obetu Bohu príjemnej vône.“ (Ef 5,2) Takže keď Kristus zomrel za hriešnikov, bolo to pre Boha ako príjemne voňajúca obeť. A teraz tu Pavol stojí na mieste Krista ako misionár a trpiaci podobne ako Kristus v službe jeho víťaziaceho Pána a vraví: „Sme Kristovou vôňou, príjemnou Bohu.“ Inými slovami, keď trpíme ako misionári v Kristovej službe, je to podobné ako keď Kristus trpel za stratených, a Boh cíti túto vôňu obetavej lásky a je mu to príjemné.

Ale za tým srdce nadchýnajúca a zároveň srdcervúca stránka misijnej služby. Vôňa Kristovej lásky v obetavej službe misionára sa môže páčiť Bohu, ale nemusí sa páčiť každému. Pozrime sa na rozdelenie vo veršoch 15-16: „Lebo sme Kristovou vôňou, príjemnou Bohu uprostred tých, čo získavajú spásu aj medzi tými, čo hynú; jedným vôňou smrti na smrť, druhým vôňou života na život.“
 

Srdcervúca stránka misie

Niektorí ľudia zacítia obetavú Kristovu lásku v živote misionára a je to pre nich len pachom smrti. Počujú evanjelium – a všetko, čo počujú, je smrť. Pozrú sa na kríž a všetko, čo vidia, je smrť. Život nevidia. Nevidia nádej, budúcnosť, radosť. A tak sa odvrátia. A keď sa odvrátia navždy, zomrú. To sú hynúci. Pach smrti vedie do smrti. To je tá srdcervúca stránka misie. Sú to ľudia, čo neveria. Nevidia Krista ako vzácneho. Nevidia jeho utrpenie ako poklad. Necítia jeho smrť za hriešnikov ako najsladšiu vôňu vo vesmíre. Nie je to pre nich vôňa upokojujúca. Je to len pach smrti.
 

Nadchýnajúca stránka misie

Ale je tu aj druhá stránka: „… druhým vôňou života na život.“ (v. 16) Spasení, vnímajú Kristovu smrť ako vôňu života. Vidia v jeho smrti náhradu, ktorú tak zúfalo potrebujú pred Bohom. Boží Syn zomierajúci na ich mieste je vôňou života. Takže sa neodvrátia. Veria mu a prijímajú ho a cenia si ho a žijú – naveky. Ucítiť Krista ako vôňu života – to dáva život.

Toto sú dva obrazy, ktorými Pavol vystihuje svoj život misionára. (1) Boh ho porazil, keď bol jeho nepriateľom. Teraz Pavla vedie súčasne v triumfe i v utrpení. Je dôvod radovať sa z toho, a je aj dôvod vzdychať. (2) Druhý obraz ukazuje Krista ako príjemne voňajúcu obeť alebo kadidlo prinesené Bohu. A Pavol má podiel v Kristovom poslaní a utrpení, takže sa stáva touto istou vôňou svetu, ktorú niektorí ucítia ako život a žijú, ale iní cítia smrť a hynú.
 

Kto je na to súci?

Takúto závažnú otázku nám dáva Pavol na záver. Kto unesie ťarchu vedomia, že vôňa tvojho Krista vyvyšujúceho života bude viesť niektorých k večnému životu a iných k večnej smrti? Je to také vážne, akoby si kráčal na poludnie hlavnou ulicou v meste a niektorí by sa usmiali a pripojili k tebe a boli spasení, kým ostatní by padali mŕtvi. Kto by to uniesol? Toto sa Pavol pýta.

V jednom zmysle je odpoveďou: nikto. Ale to nie je Pavlov záver. V 2K 1,12 a R 1,5 napísal, že svoju službu vykonáva z Božej milosti. On nie je dostatočný sám v sebe – a ani ty a ja. Žiadny misionár sa necíti byť dostatočný. Ale 2K 3,5 hovorí: „Naša schopnosť je z Boha.“

Tá najdôležitejšia otázka pre mnohých z vás, keď ste sa modlili a zvažovali, že by ste venovali svoj život – alebo jeho značnú časť – misii, je: Môžem to robiť? Unesiem tiaž toho, že budem Kristovou vôňou na nejakom novom mieste? Z Božej milosti to dokážeš.
 

Päť skúšok

Pavol nám v 17. verši ponúka päť skúšok, ako sa o tom presvedčiť. Sformulujem ich pre vás ako otázky:

(1) Ceníš si Krista dosť na to, aby si nekupčil s jeho slovom? Pavol píše: „Lebo my nie sme ako tí, čo kupčia s Božím slovom.“ Títo ľudia nemilujú Krista. Oni milujú peniaze a používajú Krista. Takže prvá skúška je: Miluješ Krista viac než peniaze?

Presne vzaté, ďalšie štyri frázy v 17. verši modifikujú slovo hovoríme. Doslova: hovoríme (2) úprimne, (3) z Boha, (4) pred Bohom, (5) v Kristovi. Takže sa vás opýtam:

(2) Budeš hovoriť úprimne? Budeš opravdivý? Budeš myslieť vážne svoje slová? Zriekneš sa všetkej pretvárky a pokrytectva?

(3) Budeš hovoriť ako z Boha? Od Boha prevezmeš nielen svoje poverenie , ale aj tvoje slová a autoritu? Budeš hovoriť jeho slová a nie svoje? Hovoriť v jeho autorite a nie v svojej? Budeš čerpať silu a usmernenie z jeho moci a múdrosti, nie zo svojej vlastnej?

(4) Budeš hovoriť ako pred Bohom? Budeš považovať za svojho sudcu jeho a nie človeka? Bude ti viac záležať na jeho hodnotení tvojich slov a nedáš sa odradiť ľudskou kritikou?

(5) Budeš hovoriť ako v Kristovi? Budeš prijímať svoju identitu a svoje uistenie a svoju dôveru a svoju nádej a svoju odvahu zo spojenia s Kristom?
 

Žiadni perfektní misionári

Perfektní misionári neexistujú. Odpoveďou na tieto otázky by malo byť: Ó áno, Pane, nakoľko poznám moje srdce, týmto si prajem byť. Pomôž mi. Milovať teba viac než peniaze. Byť opravdivý a úprimný. Hovoriť tvoje slovo. Nebáť sa človeka. Brať všetko, čo potrebujem, od Krista.

Chcem k tomuto povzbudiť všetkých, ktorí veríte, že Boh vás pozýva k dlhodobému misijnému nasadeniu, či už teraz alebo neskôr. Myslím na deti, ktoré sú dosť veľké na uvažovanie o takýchto veciach, na mladých dospievajúcich a dospelých, mužov i ženy, v manželstve alebo slobodných, v strednom veku i na dôchodku. Boh má svoje spôsoby, ako uvoľniť vaše korene. Ak dokážeš rozpoznať jeho pôsobenie, dúfam, že sa pridáš.

zdroj: www.desiringgod.com