Deti, ktoré nie sú nikde doma

Misionárske deti (MD) žijú v pestrej zmesi kultúr a často sa musia pýtať sami seba, kam vlastne pasujú. My ako ich rodičia sledujeme ich zápasy a neraz sami nevieme, ako im pomôcť. Niekedy máme zlý pocit, že sme ich pripravili o normálne detstvo. Ale keď nás Boh povolal ísť s jeho zvesťou k národom, povolal zároveň i naše deti k zvláštnemu poslaniu. Ich identita sa bude rozvíjať skrze nádhernú kombináciu mnohostranných kultúrnych skúseností.

Naše deti čelia výzvam, aké ich rovesníci v domácej kultúre nepoznajú. Keď pochopíme zložitosť ich položenia, môžeme ich lepšie viesť k úspešnému prispôsobeniu sa.

Výzvy misionárskych detí

Kde je domov?

Kým žijú vonku, deti obvykle odpovedia menom mesta v krajine, ktorej pas vlastnia. Je to bezpečná a rýchla odpoveď, ktorú domáci v cudzej krajine pochopia. Pritom sa môžu cítiť ako doma na misijnom poli. Niektoré sa dokonca narodili vonku, takže toto je jediný domov, čo poznajú.

Keď sa vrátia do domácej krajiny na dlhšiu dovolenku alebo kvôli škole, otázka: „Odkiaľ pochádzaš?“ naštartuje proces prehodnocovania. Chcem tejto osobe poldiny vysvetľovať detaily svojho detstva? Zaujímalo by ich to vôbec? Cítim sa dosť bezpečne, aby som im zveril svoje tajomstvá spojené s transkultúrnym komplexom? Rozhodnutie padne v okamihu. MD sa nevyhýbajú naschvál zdieľaniu svojich príbehov; jednoducho je bezpečnejšie a jednoduchšie zostať potichu. Je to spôsob prežitia. Rýchlo sa naučili, že hoci ich príbehy sú zaujímavé pre pár ľudí, pre mnohých sú príliš zložité a väčšinou zostanú nepochopené.

Kto sú moji ozajstní priatelia?

Všetky MD cestou stratili niekoľko najlepších priateľov. Rozchod s blízkym človekom vyvoláva intenzívny pocit osamelosti. Po takej skúsenosti sa môžu brániť jej opakovaniu tým, že na novom mieste si odmietnu vytvoriť silné priateľské vzťahy. Väčšina MD si vytvára povrchnejšie priateľstvá než iné deti. Naučili sa ukrývať svoju pravú tvár pred sebou i pred inými.

Niektoré MD zažili odmietnutie alebo zneužitie na misijnom poli, keď ich ktosi oklamal, zosmiešnil alebo odmietol. Iní vnímali odmietnutie aj tam, kde to tak nebolo myslené. Či to bolo úmyselne alebo nie, prežili zranenie. Keď naše deti zakúsili verbálne alebo psychologické zranenie, môžu reagovať tak, že sa ukryjú za obrannou stenou. Môžu sa uzavrieť pred ľuďmi, ktorí by im mohli uškodiť, ale aj pred ľuďmi, ktorí by mohli pomôcť.

Niekedy sa MD cítia ako „čierna perla v škatuľke žiariacich klenotov.“ Pripadajú si ako nepodarok, líšia sa od všetkých ostatných v dave. Často sa tvrdo usilujú o to, aby zapadli. Chcú byť normálni, nie trčať a byť odmietnutí pre svoju odlišnosť.

Návrat do domácej kultúry

MD sú vychované tak, že sa fyzicky i kultúrne odlišujú. Majú obrovské množstvo pestrých medzikultúrnych skúseností, ale potom sa od nich zrazu čaká, že sa vrátia a permanentne budú žiť v krajine, kde sa necítia ako doma. Pohodlne sa cítia v roli cudzinca v cudzej krajine. Tam je normálne, že sa odlišujú. Môžu byť jediným blondínom medzi čiernovlasými spolužiakmi alebo najvyšším žiakom v triede. Ale pripadať si stratený na mieste, ktoré malo byť domovom to je omnoho ťažšie.

Nie sú cool! Nerozumejú vtipom. Nevedia reagovať na situácie, čo život prináša. Ich reč a prejavy vyznievajú cudzo. Ešte aj príborom jedia inak. Nepasujú do krajiny, ktorú si vysnívali ako svoj domov.

Niektoré MD majú falošné očakávania budúceho domova. Spočiatku je to super: návštevy príbuzných a pizza. Ale čoskoro sa začnú ukazovať rozdiely. Ich spolužiaci šoférujú autá a používajú slang, ktorému oni nerozumejú. Spolužiaci nemajú žiadnu predstavu o mieste, kde MD žili. Správajú sa márnotratne a sú takí plytkí. Niečo pri nich jednoducho nie je v poriadku! Nezodpovedajú očakávaniam MD a naše deti zas nezodpovedajú ich očakávaniam.

MD sa môžu obávať, že vo svojej domácej kultúre stratia svoju identitu. Môžu odmietať učiť sa novým spôsobom alebo prispôsobiť sa zmenám. Všetky tie konflikty sa môžu prejaviť ako hnev, vzbura alebo izolácia od rovesníkov.

Ako môžu rodičia pomôcť

Na misijnom poli:

Rodičia môžu pomôcť deťom vyrásť na silné a smelé bytosti v tom prechodnom svete. Môžeme ich naučiť hovoriť: „Moje domáce mesto je ………, ale bývam v ……….“ Musia mať vnútorné spojenie s miestom ktoré je trvalé, ktoré je domovom. Od MD sa čaká, že ako dospelí sa vrátia do krajiny, ktorej pas nosia a prechod je ľahší, keď tu majú miesto, ktoré nazývajú domovom.

Komunikácia je dnes omnoho ľahšia než kedysi. Naše deti sa môžu rozprávať s príbuznými a kamarátmi v domovskej krajine a ľahšie sledovať súčasné trendy. Ale pozor, aby sa internetové vzťahy nestali náhražkou za osobné vzťahy s priateľmi na misijnom poli.

Rodičia by mali odolať pokusom naplniť všetky potreby svojich detí. Ak sa pokúšaš byť učiteľom, priateľom, trénerom, mentorom a rodičom preskúmaj svoje roly. Vynalož snahu a pomôž svojmu dieťaťu budovať vzťahy s inými dospelými. Ty sám nemôžeš naučiť svoje dieťa všetko, čo potrebuje vedieť. Umožni iným dospelým, domorodcom i cudzincom, aby pomáhali tvojmu dieťaťu plne sa rozvíjať.

Pomôž svojmu dieťaťu správať sa ako sa patrí. Povzbuď ho k spoločným aktivitám s inými deťmi radšej než k hrám osamote. Pozývaj domáce i zahraničné deti v ich veku na spoločenské príležitosti u vás doma. Športy a hudba im môžu pomôcť nadviazať vzťahy a tešiť sa z priateľstva.

Pri dovolenke alebo návrate:

Rodičia môžu pomôcť deťom nájsť si nových priateľov. Je to umenie, ktorému sa dá naučiť. Keď my nadväzujeme priateľstvá na každom mieste, naše deti sa učia z nášho príkladu. Kladné vzťahy premáhajú osamelosť a obohacujú náš život.

Povzbuď svoje dieťa učiť sa o novej domácej kultúre tak ako sa človek učí cudzej kultúre. Pomôž im nájsť si priateľa, čo im priblíži kultúru, ktorú objavujú. Na veku až tak nezáleží ako na ich vzťahu a schopnosti vyučovať a zdieľať kultúru. Ty to nemôžeš byť, lebo kultúra sa zmenila, kým si žil v zahraničí.

To najdôležitejšie je udržiavať komunikačné linky s deťmi otvorené! Nájdi si čas na rozhovory o tom, kým sú, čo pociťujú. Pomôž im smiať sa aj plakať nad svojimi zážitkami. Uisti ich, že to, čo prežívajú, je normálny proces, a pomôž im prejsť ním. Pripomeň im, že je OK cítiť sa niekedy osamelo, ale nie zostať osamelým stále.

Rozprávaj sa s deťmi otvorene o tom, čo prežívajú. Pri rozhovoroch o tom, kto sú a o zložitostiach života, učíme naše deti nespochybňovať svoju individualitu, ale nachádzať istotu v tom, kým sú v Kristu.

So silným základom naše deti využijú svoje medzikultúrne skúsenosti v každej novej situácii, ktorej budú v živote čeliť. Umožnia Kristovi používať ich v okolnostiach a rolách, do ktorých by nik iný nepasoval. Budú ukazovať každému človeku v ich prítomnosti, že je cenný a milovaný. Každá nová osoba sa stane jedinečným sprievodcom na ich ceste.

diane@peterswife.org