František Kocmunda: Vzájomná tolerancia Rimanom 14

Dotknime sa dvoch extrémov. Jedným z nich je kresťanská sloboda a druhým je pravda o zodpovednosti kresťana. V Korinte to bol problém „vecí obetovaných modlám.“ Niektorí kresťania boli presvedčení o tom, že jesť mäso obetované modlám je hriech a pohoršovali sa nad tými, ktorým to svedomie dovolilo, ale robili to spôsobom, ktorý škodil spoluveriacim, evanjeliu aj ich vlastnému spoločenstvu s Bohom (1K 8-10). 14. kapitola listu Rimanom dáva na túto problematiku veľmi vyvážený pohľad.
 

Prijímanie slabých

Kapitola začína slovami: „Ujímajte sa slabého vo viere, ale nehádajte sa o názoroch.“ Nechcem, aby sme pri počutí tohto verša začali skúmať, kto je slabší! Väčšina z nás si pomyslí, že my sme tí silnejší, ale v skutočnosti sa pohybujeme medzi týmito dvoma pólmi. Ak je bratova viera ešte slabá, nemáme sa s ním hádať o jeho názoroch. Nemáme ho posudzovať naším samospravodlivým postojom.

Najväčším hriechom dnešnej cirkvi je falošná samospravodlivosť a nadutosť. Mám pocit, že vďaka našej láske k Biblii a nášmu dôrazu na doktríny sme sa dostali na miesto, kde si myslíme, že naša cesta je Božia cesta. Sme pevne presvedčení, že keby Boh opäť prišiel na zem v ľudskej podobe, prišiel by práve do našej cirkvi a robil by všetko tak, ako to robíme my. Máme istotu, že pravda je na našej strane. A každého, kto nesúhlasí s nami máme sklon posudzovať vo svetle nášho chápania, našich praktík a tradícií, našej denominácie, zboru, našej výchovy a skúseností.
 

Otázky formy

Táto kapitola zasiahla v Ríme dve skupiny ľudí. (1) Oslovuje židovskú komunitu v Ríme, čo sa domáhala nárokov na svoje zákonnícke obradné tradície. (2) Hovorí tiež k členom cirkvi v Ríme z pohanov, čo chceli presadzovať slobodu, na ktorú boli zvyknutí vo svojej pohanskej komunite. A do toho príde apoštol Pavol a upevní lano medzi zákonníctvom a slobodou.

Teraz nehovoríme o základných otázkach viery. Nejde tu o pochybnosti o Kristovom Božstve. Niet pochýb o tom, že je potrebné odovzdať sa Ježišovi Kristovi, nejde o základné piliere kresťanskej viery. V tom sú všetci veriaci jednotní. Nedokážu sa však zhodnúť na veciach, ako je zachovávanie určitých obradov, sviatkov v určité dni, či jesť alebo nejesť mäso obetované modlám, či piť alebo nepiť určité nápoje apod. Zrazu sme hotoví stiahnuť z druhého kožu, zabíjať, upaľovať, keď ide o to, ako má byť niekto pokrstený, čo je potrebné pri krste povedať, kto má krstiť, či má voda tiecť alebo má byť stojatá apod. Akoby Bohu viac záležalo na forme než na srdci človeka. Riešime veci, ktoré v skutočnosti nie sú podstatné a namiesto toho, aby sme našich slabších spolubratov v láske priťahovali, ich odpudzujeme. Základné pravidlo pre riešenie týchto otázok znie: „V zásadných nech je jednota, v nepodstatných sloboda a vo všetkých láska.“

Nedá sa rozdeliť kresťanov na dobrých a zlých podľa toho, čo jedia. Niekedy sa tak sústredíme na nepodstatné veci, že zabúdame, že podstatou pravej biblickej viery je vzťah s Bohom skrze Ježiša Krista a vzájomne jedných k druhým v láske, pokoji, v radosti a vzájomnom porozumení vo Svätom Duchu. Vo verši 20 Pavol hovorí, že čistému je všetko čisté. Náš problém je v tom, že si o určitých veciach myslíme, že sú samy osebe zlé. Ale fyzické veci sú neutrálne! Zlí sú ľudia a postoj ich srdca k nim.
 

Odsudzovanie

„Ten, kto je, nech neopovrhuje tým kto neje, kto však neje, nech neodsudzuje toho, kto je, veď Boh ho prijal.“ (v. 3) Preto aj my ho máme prijať! To je rozkazovací spôsob. Boh je ten, ktorý prijíma možno práve niekoho, na koho sa my pozeráme krivo a odsudzujeme ho. „Kto si ty, že súdiš cudzieho sluhu? Svojmu Pánovi stojí, alebo padá. Ale bude stáť, lebo Pán má moc udržať ho.“ (v. 4) Každý človek je zodpovedný Kristovi a nie človeku! Cirkev má nekompromisne stáť proti tomu, čo Písmo výslovne zakazuje (cudzoložstvo, homosexualita, vraždy, krádeže apod.), ale nemala by vytvárať dodatočné pravidlá a klásť ich na rovnakú úroveň s Božími zákonmi. Kresťania často zakladajú morálne hodnotenia na svojom názore, na osobných preferenciách a trende spoločnosti namiesto na Božom Slove. Tým prezrádzajú, že majú slabú vieru. Neveria, že Boh je dosť mocný, aby mohol viesť svoje deti.
 

Chodenie v prijatom svetle

„Niekto pokladá určitý deň za dôležitejší, ako iný, druhý hodnotí každý deň rovnako. Každý nech je presvedčený o svojom chápaní.“ (v. 5). A práve v tom je kľúč. Ja nemôžem na druhého napasovať pravidlá, ktoré som sa rozhodol akceptovať v mojom vlastnom živote. Ja nemôžem žiť vo svetle, ktoré ste prijali vy, ale v tom, ktoré som prijal ja. Nie je dôležité, či my sa zhodneme na tom, alebo tamtom, ale to, že každý z nás žije na základe toho, čím sa dal presvedčiť Svätým Duchom. Dôležité je, aby každý konal podľa vlastného presvedčenia s túžbou osláviť Boha. Každý môže chodiť len v tom svetle, ktoré sa mu dostalo. No vždy musí byť otvorený Svätému Duchu a ochotný prijať viac svetla.

V otázke svedomia nemožno uplatňovať žiadne násilie. Nikto nemá ovládať myseľ iného! Boh dal každému slobodu myslieť a rozhodovať sa podľa vlastného presvedčenia. „Kto dodržiava pôstne dni, chce si tým uctiť Boha. A kto v týchto dňoch jedáva, takisto si uctí Boha, lebo mu v modlitbe za jedlo ďakuje. A tak, či sa postíme, alebo jeme, robíme to na česť Pánovi.“ (v. 6) Všimli ste si, čo je na tom úžasné? Nech robíme čokoľvek, je to pre Pána. V tom spočíva tajomstvo požehnaného života kresťana. Preto ak Ho poznáme, každá oblasť nášho života je ovplyvnená tým, čím je On a čo pre nás urobil.

Ak je človek presvedčený o niečom na základe toho, ako pochopil slová Písma a aké je chápanie Božej vôle v jeho živote, musíme sa s tým uspokojiť a nesnažiť sa zmeniť ho na svoj obraz! Môžeme sa modliť za väčšie svetlo v jeho živote, môžeme mu ukázať niekoľko textov, no vždy to musíme robiť s láskou a nikdy nie preto, že by sme ho chceli odsudzovať.
 

Zodpovedný život

„Nikto z nás totiž nežije sebe a nik sebe neumiera. Lebo, ak žijeme, Pánovi žijeme, ak umierame, Pánovi umierame. A tak, či žijeme, či umierame, Pánovi sme. Veď práve na to Kristus umrel a ožil, aby panoval aj nad mŕtvymi aj nad živými. Čo teda súdiš brata? Alebo ty zase prečo pohŕdaš bratom? Veď všetci sa postavíme pred súdnou stolicou Kristovou.“ (v. 7-10) My sme Pánovo vlastníctvo, už či žijeme, alebo mrieme. Sme slobodní v Ježišovi Kristovi! Všetky veci sú dobré a všetky veci sú čisté tomu, ktorý je presvedčený, že sú čisté. Pán Ježiš zboril všetky bariéry tým, že nám ukázal lásku k Bohu a lásku k blížnemu. V tom je naša sloboda.

Ale hoci som slobodný a všetky veci sú pre mňa čisté, nie všetky veci vzdelávajú a dávajú rast. Kresťanská zrelosť je v tom, že si určíme pre seba medze kvôli láske k druhým. Skutočná kresťanská vyspelosť sa teší zo slobody a prechádza priamo cez ňu k dobrovoľnej sebaobmedzujúcej zodpovednosti. Nežijeme sami pre seba! Nemôžeme si povedať, že to je môj život a budem si robiť, čo sa mi zachce! Nie! To nie je tvoj život! Ak si kresťanom, tak tvoj život patrí Bohu! Pavol hovorí: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus.“ (Ga 2,20).

Raz sa postavíme pred Boha a budeme vydávať počet za každé prázdne slovo, za každý skutok, každú myšlienku a budeme sa zodpovedať za našu malichernú kritiku, posudzovanie a zraňovanie iných kresťanov. Budeme sa zodpovedať za nadutosť, ktorá tak neláskavo rozdelila Jeho cirkev, že sa ľudia zdráhajú prísť a počuť o láske, lebo kresťania sa správajú k sebe nevraživo a všetci tvrdia, že iba oni majú pravdu.

Tak silní ako aj slabí kresťania môžu priviesť druhých k pádu. Silný ale necitlivý kresťan sa môže predvádzať so svojou slobodou a zámerne urážať svedomie druhých. Úzkostlivý, ale slabý kresťan môže druhých obklopiť toľkými malichernými pravidlami a nariadeniami, že sa to nedá uniesť. Pavol chce, aby sme boli silní tak vo viere, ako aj citliví na potreby ostatných. Keďže sme všetci v niektorých oblastiach slabší a v iných silnejší, máme stále sledovať, ako naše správanie pôsobí na druhých!
 

Nie pohoršenie ale budovanie

„Nesúďme teda jeden druhého, ale radšej dbajme, aby sme bratovi nehodili do cesty kameň, o ktorý by sa potkol, alebo by oslabla jeho viera.“ (v. 13) Ak robíme niečo, na čom sa náš brat môže potknúť, musíme sa toho vzdať! Byť svätým je bezhraničná láska, ktorá plynie z toho, čo urobil Kristus pre nás. Viem, že je to ťažké! Život kresťana je nadprirodzený, nadľudský život. Nekonáte už vy, ale Božia láska vo vás. Ináč to nejde. Ale v žiadnom prípade by sme nemali obetovať svoju slobodu len preto, aby sme uspokojili sebecké motívy tých, ktorí sa nám snažia vnútiť svoje názory. Neboj sa ich, ani ich nekritizuj! Nasleduj Krista, ako najlepšie dokážeš!

„Preto snažme sa za tým, čo vedie k pokoju a vzájomnému budovaniu.“ (v. 19). Všetky naše skutky sa nejako dotýkajú aj druhých. Stále to majme na mysli! Boh nás nestvoril ako nezávislé bytosti. Sme závislí jedni od druhých! Snažíme sa vyhnúť konaniu, ktoré Písmo zakazuje. To je samozrejmé! Avšak ku niektorým veciam sa Písmo jasne nevyjadruje. V takom prípade konajme podľa svojho svedomia. Keď nám Boh ukáže, že niečo pre nás nie je dobré, mali by sme tomu vyhýbať. Nemali by sme sa však pozerať povýšene na kresťanov, ktorí majú v tejto oblasti slobodu!

Niekedy sme v situácii, keď sa musíme pevne postaviť za to, čomu veríme, no nikdy nemáme trvať na okrajových, nejednoznačných otázkach. Dôsledne pridržiavať sa musíme iba ústredných, hlavných pilierov, na ktorých stojíme. Všade inde sa máme s láskou objímať, s láskou prijímať, s láskou vzdelávať a modliť sa za iných, snažiť sa im priniesť viac svetla. Máme ich prijímať s otvorenou náručou, s úsmevom na tvári, skutočnou láskou a s úprimným srdcom. Máme vziať okolo ramien našich kresťanských bratov, s ktorými vo všetkom nesúhlasíme a povedať: „Vďaka Pánovi Ježišovi Kristovi ťa milujem takého, aký si.“ Toto je znakom duchovnej vyspelosti kresťana, ktorý stojí pevne zakotvený vo viere v Pána Ježiša Krista. Nech nám Otec nebeský dá milosť takými byť!