|
Bol som obyčajný chalan, ktorý žije svoj život najlepšie ako vie. Mal som svoje sny, túžby, veľké ambície a ciele, za ktorými som usilovne kráčal každý deň. Škola a učenie boli pre mňa prioritou. Svoj príbeh začínam od okamihu, keď som mal 15 a začal som chodiť na gymnázium. V tej dobe som často športoval s priateľmi vonku na ihrisku. Vždy sme si spolu fajn zahrali, či už to bol basketbal, futbal, hokej alebo niečo iné. Po čase som sa ale začal cítiť pri niektorých reakciách mojich kamarátov akýsi nesvoj. Mal som totiž svoje zásady – nepil som, nefajčil a nenadával. A vo chvíľach, keď moji kamaráti jeden druhému hrubo nadávali a urážali sa, som sa necítil práve najlepšie. Občas som sa ich snažil ukľudniť a naviesť na iné konanie, ale bol to boj s veternými mlynmi. S pribúdajúcim vekom mi začínalo viac a viac vadiť ich správanie a témy ich diskusii. Ako čas plynul oni začali postupne vymieňať po športe hokejky či kopačky za poháre s pivom zistil som, že ja nemám chuť ani záujem chodiť s nimi do barov, na diskotéky, či niekde inde, lebo išlo väčšinou iba o pijatiku. Niet divu, že postupne som si s nimi prestaval rozumieť. Von som začal chodiť o dosť menej a učieval som sa stále viac. Najprv len niektoré soboty doobeda, potom viac sobôt doobeda a nakoniec takmer každú sobotu a nezriedka nielen doobeda. Napĺňal som svoje ciele a bol som rád, že úspešne kráčam cestou, ktorá síce bola plná štúdia, ale na jej konci som videl úspech. Medzičasom sa stretnutia s „kamarátmi“ zmenili iba na formálne pozdravy a keď prišiel rozhovor na príbehy o tom, čo kto robil v stave veľkej opilosti, radšej som povedal, že sa už ponáhľam. Hoci to asi teraz vyzerá tak, že som nemal žiadnych priateľov a 24 hodín som sedel doma nad knihami, nebolo to tak. V škole som mal dobrých priateľov, s ktorými som si rozumel. Rozprávali sme sa o normálnych veciach ako knihy, príroda, turistika či hudba. Po škole sme sa väčšinou každý vydali svojou cestou, sčasti aj preto, že sme nebývali v tom istom meste. Keď som rozmýšľal nad dôvodmi, prečo som si s predošlými priateľmi prestal rozumieť a s mojimi priateľmi zo školy tak prehĺbil naše priateľstvo, dospel som k zaujímavému záveru. Hoci aj moji priatelia z ulice chodili na náboženstvo, dokonca aj v nedeľu do kostola, boli iní ako priatelia zo školy, ktorí tiež boli kresťanmi. Cez jedného starého priateľa zo základnej školy som sa počas tretieho ročníka na gymnáziu dostal do kresťanského zboru. Zrazu som našiel ohromné množstvo ľudí, ktorí sa správali ako moji priatelia zo školy. A keď som sa znova sám seba pýtal, prečo si s nimi rozumiem, čo je to čo ich odlišuje od ostatných, začalo mi byť jasné, že dôvod ich odlišnosti je jednoznačný, Pán Ježiš Kristus. Keď som mal už 18, zrazu som si všimol, že všetci ľudia, ktorých som považoval za ozajstných priateľov, boli kresťania. To ma prinútilo uvažovať. Už aj predtým som uvažoval o Pánu Ježišovi ako o našom Spasiteľovi, ktorý nás prišiel vykúpiť. Zdalo sa mi ale nepravdepodobné, aby Pán Ježiš prišiel na túto Zem kvôli tomu, aby tu bol obyčajnými ľuďmi umučený tým najkrutejším spôsobom, a tým vzal na seba ich hriechy a odpykal ich. Vedel som a veril, že priniesol pravdu na túto Zem, že nám ukázal ako žiť, konať, myslieť a hovoriť, aby sme boli čistí, ale žeby prišiel zomrieť za nás, za naše hriechy? To sa mi zdalo nereálne. Čo ma však o tom prinútilo premýšľať bol fakt, že som si uvedomoval vlastnú hriešnosť. Aj keď som sa veľmi snažil žiť, myslieť, hovoriť i konať morálne, videl som, že robím chyby, ktoré sú vlastne hriechy. No tým, že som bol považovaný vo svojom okolí za fajn človeka a že som sa snažil chyby nerobiť, som na to nejako veľmi nemyslel. Ukončil som strednú školu, prišlo leto, a ja som sa vybral so svojimi kresťanskými priateľmi už po niekoľký raz na pobyt. Ako obyčajne sme spolu hovorili o Biblii, spievali piesne, hrali sa rôzne hry, jednoducho sme mali nádherný čas. Hneď prvý večer nášho pobytu sme si s kamarátom Milanom čítali Bibliu a diskutovali. Počul som evanjelium, nie síce po prvý raz, ale i napriek tomu sa mi zdalo tej noci iné. Bolo to asi tým, že sme si čítali aj tie verše v Biblii, kde sa hovorí, ako skončia po smrti ľudia, ktorí neprijmú do svojho života Pána Ježiša ako svojho osobného Spasiteľa. Pri tých slovách som na jeden okamih pocítil veľký strach. Keď sme dočítali Bibliu, Milan sa ma opýtal, či by som nechcel aj ja prijať Pána do svojho srdca a života. Mal som pochybnosti a tak som ho poprosil, aby sme čítali ešte ďalej. Neprešlo snáď ani päť minút a ja som si uvedomil, že už nechcem žiť bez Pána, že ho potrebujem, ak mám byť očistený od svojich hriechov. Modlil som sa nahlas k Pánovi Ježišovi, vyznal som mu, že som hriešny, povedal som mu, že túžim, aby sa stal mojím osobným Spasiteľom, a že ho prosím, aby vstúpil do môjho života. Tento okamih sa nazýva obrátenie. Hoci to vyzerá všetko veľmi jednoducho, je to veľký vnútorný boj až do chvíle, kým vám Boh otvorí srdce a dovolí pochopiť, že ho potrebujete. Na druhý deň ráno som sa zobudil s obavami, čo na to povedia ostatní. Moje rozhodnutie vzbudilo medzi mojimi priateľmi úprimnú, veľkú a nefalšovanú radosť. Mohol som vidieť, že ma majú úprimne radi, a že im na mne záleží. Ich pocit sa dá prirovnať k nasledujúcemu príkladu. Predstavte si, že ste v záchrannom člne. Na palube lode, o ktorej viete, že sa potápa, a v nej sedí váš priateľ. On nevie, nechce vedieť alebo si nepripúšťa, že sa loď potápa. Snažíte sa mu vysvetliť, že ak neskočí do vody a neprepláva k vám do záchranného člna, zahynie. Hoci by ste neviem ako chceli, rozhodnutie musí spraviť len on, nikto iný sa nemôže rozhodnúť namiesto neho. Len on sám to má v rukách, len on je ten, čo to môže urobiť. Ak vás poslúchne a skočí k vám, cítite veľkú radosť, že sa zachránil spolu s vami. Ak nie a loď sa s nimi potopí skôr ako sa rozhodol… Ja som našťastie spravil to rozhodnutie. Po obrátení som si začal viac uvedomovať, aký som hriešny a ako veľmi potrebujem Božie vedenie a hlavne pomoc a podporu v mojom každodennom živote. Som šťastnejší ako predtým, hoci to neznamená, že odkedy som prijal Pána Ježiša som nikdy nebol smutný. Prestalo mi tak záležať na budúcej kariére, cítim, že Pán sa o mňa postará a dá mi to, čo mi bude potrebné na môj skutočný prospech a duchovný rast. Asi mesiac po tom som kvôli vysokoškolským štúdiám odcestoval do cudziny. Za celý čas ako som tu, som mal vždy možnosť znova a znova vidieť pomoc a podporu od Boha. Viete, keď ste v cudzine odkázaný len sám na seba a navyše jazyk danej krajiny neviete skoro vôbec, máte mnoho príležitostí spozorovať Božiu pomoc vo svojom každodennom živote. Ťažko to vysvetliť, najlepšie je, keď si to človek predstaví. Nepoznáte nikoho, rodina, priatelia a všetko čo vás obklopovalo po cely doterajší život je minimálne na 3 roky preč, okolo počúvate ľudí, ktorým nič nerozumiete a ste odkázaný vo všetkom sám na seba. Ja môžem len povedať, že za celý čas, čo som tu, deň za dňom vidím, ako ma Boh posilňuje, ako mi pomáha a drží ma. Bez neho by som sa určite psychicky veľmi trápil, a všetko by som prežíval inak. Boh mi dal a dáva nádherné veci, je mojou skutočnou oporou, priateľom, posilou, otcom a ochrancom. Na zaver by som chcel napísať citát z Biblie, ktorým vás chcem posilniť, aby ste sa nebáli robiť inak ako konajú ostatní ľudia okolo vás, aby ste sa nebáli ísť „proti prúdu“. Odmena je prisľúbená naším Pánom a nikto vám ju nemôže ukradnúť. „Amen, amen vám hovorím, že ak niekto zachová moje slovo, neuvidí smrti na veky.“ (Ján 8,51) |
