John G. Stackhouse: Prečo nás ľudia nechcú počúvať?

Vo výške 10 000 metrov nad zemou som utrpel mierny šok. V lietadle z Chicaga do Minneapolisu som sa rozprával s ženou na susednom sedadle. Mladá manažérka na ceste za novým zamestnaním mi trochu rozprávala o sebe. Medziiným som sa dozvedel, že má tituly z dvoch dobrých univerzít.

Na oplátku sa ona opýtala na moju prácu. Medziiným som zažartoval, že niektorí študenti na univerzite, kde učím teológiu, nedokážu zaradiť do správneho chronologického poradia Ježiša a apoštola Pavla. „Kto je ten apoštol Pavol, čo ste ho spomínali?“ spýtala sa ma úplne vážne, bez akejkoľvek známky rozpakov, netušiac, že toto by mala byť trápna otázka pre slušne vzdelanú Američanku.

Takáto neznalosť medzi vzdelanými je znamením našej doby. Priveľa z nášho kresťanského svedectva sa sústreďuje na pokusy presvedčiť ľudí, že kresťanstvo je pravdivé. Namiesto toho by sme sa mali zamerať na dva prednejšie problémy. Za prvé, väčšina Američanov nemá ani poňatia ani o základoch skutočnej kresťanskej viery. A za druhé, väčšina si myslí, že kresťanstvu rozumejú, a cítia sa oprávnení odbaviť ho šmahom ruky ako čosi, čo nie je pre nich.
 

Problém plauzibility

Väčšina našej apologetiky a evanjelizácie je nesprávne zameraná na problém kredibility: Má kresťanstvo pravdu? Zhŕňame dôvody a argumenty a dôkazy a dúfame, že tým ohromíme každého skeptika a privedieme k viere každého pochybovača. My úprimní kresťania prídeme po zuby vyzbrojení do bojov, ktoré zriedkakedy nastanú. Sme horliví presvedčiť každého poslucháča – ale nikto nás nepočúva.

Najprv totiž potrebujeme uvažovať o otázke plauzibility: Je to možné, že by kresťanstvo malo pravdu? Mal by sa nad ním človek aspoň krátko zamyslieť ako nad schodnou alternatívou? (Plauzibilita = vierohodnosť, prijateľnosť; t.j. či sa zdá byť vec hodná seriózneho zváženia.)

Predstavte si napríklad, že ochoriete a hľadáte pomoc. Zrejme budete očakávať radu od medicíny, mikrobiológie, hygieny, alebo od tých, čo sú postihnutí podobne ako vy. Ak vám ktosi naznačí, že skutočnou príčinou nemoci je, že nosíte hnedé oblečenie, a mali by ste prejsť na pastelové farby, asi budete myslieť, že mu šibe. Ani na sekundu by ste jeho návrh nebrali vážne. Plauzibilita tohto návrhu je mimoriadne nízka, nebudete mu vôbec venovať pozornosť.

Pripusťme však aspoň teoreticky, že ste chorí práve kvôli hnedému oblečeniu. Snáď textilka nakupuje lacné hnedé farbivo, ktoré obsahuje nejakú toxickú zložku a pri dlhodobom nosení vám táto preniká pod kožu. Takýto nejaký argument by musel byť prednesený, aby vás presvedčil. Je však pravdepodobné, že dotyčný by nikdy nedostal príležitosť presvedčiť vás všetkými dôvodmi (problém kredibility – je to pravda?), pretože by ste vopred odbavili takúto myšlienku ako absurdnú (problém plauzibility – to predsa nemôže byť pravda.)

Čo teda môžeme urobiť, aby naši priatelia unáhlene neodbavili autentickú kresťanskú vieru, ale uvažovali o jej pravdivosti a dopade na ich život? Ak sa neprihlásia na kurz o základných doktrínach kresťanstva, ak nebudú trpezlivo počúvať naše dôvody, môžeme ich získať nejakým iným spôsobom? V našej kultúre je stále väčšou potrebou pre kresťanov hľadať spôsoby, ako podkopať sebavedomú ignoranciu a neznalosť našich priateľov.
 

Praktická apologetika

Môže nám byť útechou, že problém plauzibility nie je v histórii cirkvi ničím novým. Naše kresťanské dedičstvo obsahuje mnoho príkladov presviedčania o hodnote kresťanskej viery ináč, než tradičnými teologickými argumentmi. Tieto môžeme adaptovať pre súčasnú situáciu.

Jedna stratégia je nadviazať na konkrétne bežné potreby ľudí. Kresťania môžu ponúknuť odbornú pomoc v oblasti, kde to iní ocenia, know–how, ktoré získa ľudí, aby pozorne zvážili aj to, čo kresťania hovoria o duchovných veciach. Výborným príkladom je príbeh jezuitského misionára Matteo Ricciho, ktorý učil Číňanov používať pomôcky pre zlepšenie pamäti.

Rodina, ktorú Ricci učil používať mnemotechnické pomôcky, stála na špičke čínskej spoločnosti. Guvernér Lu bol sám inteligentným a zámožným učencom, ktorý slúžil na rôznych postoch medzi úradníkmi dynastie Ming. Teraz dosiahol vrchol svojej kariéry ako provinčný guvernér a pripravoval svojich troch synov pre skúšky pred nástupom do vládnej moci; on sám tieto skúšky zvládol na výbornú pred dvadsiatimi ôsmimi rokmi a vedel, že úspech v nich bol najistejšou cestou k sláve a bohatstvu v čínskom cisárstve. Ricci sa ponúkol, že guvernérových synov naučí zručnému používaniu mnemotechnických pomôcok, aby mali lepšiu šancu zvládnuť náročné skúšky; a potom využil ich vďačnosť a novozískanú prestíž pre záujmy katolíckej cirkvi. (Jonathan Spence, Yale University)

Apoštol Pavol popri šírení evanjelia pracoval vlastnými rukami – vyrábal stany. Misionári, ktorí si z neho berú príklad, dosahujú viac než vlastnú finančnú podporu pre svoju misiu. Využívajú svoje zvláštne schopnosti, aby zvýšili vierohodnosť evanjelia, ktoré podávajú. Jedna rozšírená stratégia často používaná na misijnom poli je vyučovanie angličtiny pre záujemcov. Ďalším príkladom sú kresťanskí hudobníci, športovci, vedci, výskumníci a priemyselníci, ktorí využívajú svoju platformu, kde dosiahli úspechy, k svedectvu o svojej kresťanskej viere. Mnohí ľudia môžu potvrdiť, že boli povzbudení zamyslieť sa, či je kresťanstvo ozaj len pre chudákov, keď sa k nemu otvorene hlásil niekto úspešný.

Múdrosť je druhým rozmerom tohto apologetického zdroja. Kresťania prispejú, kde môžu – medzi susedmi, na pracovisku, v školských výboroch, v masmédiách, v štátnej či komunálnej správe – k veciam, o ktorých sa na verejnosti diskutuje. Títo kresťania prinášajú múdrosť kresťanskej tradície do záležitostí zaujímavých pre spoločnosť takým spôsobom, že aj tí, čo nezdieľajú ich kresťanské predpoklady, môžu oceniť ich múdrosť a mať z nej úžitok. Vzdelávanie, finančná zodpovednosť, manželstvo a výchova detí, zvládanie konfliktov, zodpovednosť za životné prostredie, spravodlivosť vo vzťahoch medzi rasami a mnoho ďalších všeľudských záujmov boli medzi kresťanmi prediskutované a môžu byť spoločnosti na úžitok. Okrem bezprostredného úžitku z takého „solenia“ a „svietenia“ vo vlastnej kultúre, kresťania si budujú dobré východisko, z ktorého môžu potom hovoriť konkrétne aj o svojom kresťanskom presvedčení.

Každá dobre odvedená práca je účinnou apologetikou, zvlášť keď poctivosť a kvalitné služby v našej spoločnosti upadajú. Kresťanský inštalatér, ktorý pohotovo vybavuje objednávky, rýchlo a dobre vykonáva svoju robotu, a primerane účtuje za čas a materiál, môže zanechať trvalý dobrý dojem na každom zákazníkovi. Kresťanský manažér, ktorý stanovuje jasné ciele pre spolupracovníkov, vypočuje pozorne návrhy i sťažnosti, zamyslí sa a múdro odpovedá, si získava rešpekt, ktorý podporuje jeho kresťanské svedectvo. Dobré, kvalitné služby takto spriadajú vlákna, ktoré pútajú ostatných k nám vo vzťahu vzájomnej úcty, v ktorom môže nastať duchovný rozhovor.

Vždy tu však číha nebezpečie, že kresťanstvo bude zle pochopené ako čosi, čo zaručuje úspech v svetských záležitostiach. Od svedectiev miestnych celebrít na kampani Billy Grahama môže byť krátky krok k bludným myšlienkam na periférii evanjelikálneho kresťanstva, sľubujúcim úplné zdravie a bohatstvo. Keď sa kresťania odvolávajú na svetský talent, múdrosť a úspechy, aby prekonali predsudky iných, potrebujú zároveň pamätať na biblické učenie: „Len sa pozrite na svoje povolanie, bratia, že tu niet veľa múdrych podľa tela ani veľa mocných ani veľa urodzených; ale čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných; čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je, aby sa pred Bohom nik nevystatoval.“ (1Ko 1,26–29) Môže to dopadnúť tak, že kresťania musia prežiť paradox: využívať svoje svetské postavenie, aby získali uši poslucháčov pre evanjelium, ktoré práve také postavenie podkopáva, pod milosťou a mocou Božou.
 

Spravodlivosť a láska

Misionári bežne demonštrovali autentickosť posolstva o Božej láske skutkami spravodlivosti a charity. Napríklad pápež Gregor Veľký (540–604) si získal trvalý rešpekt ľudí tým, že vyjednával za mesto Rím ohrozené barbarskými útočníkmi, a venovaním peňazí cirkvi na masívnu pomoc chudobným, keď politickí vodcovia odmietli pomôcť. Štedrosť kláštorov ako miest, kde sa dalo uchýliť a nájsť pomoc a obživu, prispela ku kreditu cirkvi v dobe stredoveku. Boj Williama Wilberforcea (1759–1833) a spolku Clapham Sect proti otroctvu v Británii a mnohé iné vznešené snahy evanjelikálov v devätnástom storočí na oboch stranách Atlantiku vyleštili imidž kresťanskej viery v týchto spoločnostiach. V našich dňoch pôsobenie World Vision a Matky Terezy s jej sestrami lásky zatvárajú ústa tým, čo by chceli obviniť cirkev z odtrhnutosti od pozemského života.

Snáď žiadne hnutie v dejinách cirkvi nebolo také dôsledné vo svojej snahe reagovať na potreby ľudí ako Pietizmus pod vedením A. H. Franckeho v Nemecku 18. storočia. S podporou pietistického vodcu P. J. Spenera sa Francke presťahoval do Halle, kde sa stal pastorom a profesorom biblických jazykov a teológie. Tieto povinnosti neboli pre neúnavného Franckeho dosť. Založil v Halle mnoho známych inštitúcií, o ktorých historik Howard Snyder píše:

Väčšina z týchto inštitúcií bola založená čiastočne ako odozva na potreby v meste Glaucha a okolitej oblasti po morovej epidémii v rokoch 1682–83, ktorá zredukovala obyvateľstvo mesta na tretinu. Francke bol tak dotknutý neznalosťou a chudobou detí, že v roku 1695 založil školu pre chudobných, ktorá mala zakrátko vyše 50 študentov. To viedlo k založeniu sirotince v roku 1696 a postupne k celému radu vzájomne prepojených a podporujúcich sa inštitúcií. Tieto zahŕňali pedagógium pre šľachtických synov (ktoré navštevoval 6 rokov aj gróf Zinzendorf), latinskú školu, ktorá pripravovala študentov na univerzitu, a nemecké školy poskytujúce praktické vzdelanie druhého stupňa pre synov a dcéry obyčajných občanov. Okrem toho Francke založil domov pre chudobné vdovy (1698), kníhkupectvo, chemické laboratórium, knižnicu, múzeum prírodných vied, práčovňu, farmu, pekáreň, pivovar, nemocnicu a ďalšie podniky. Ďalej sa podieľal na založení Canstein Bibelhaus, ktorý do roku 1800 dal do obehu temer 3 milióny Biblií alebo častí Písma v rôznych jazykoch.

Snyder ďalej zaznamenáva Franckeho ciele pre tieto inštitúcie: „Boli súčasťou celkom premyslenej reformnej vízie. Videl tieto školy ako prostriedky infiltrovania všetkých úrovní spoločnosti pietistickým vplyvom. Jeho výchovné metódy a myšlienky sa presadili v širokom meradle vďaka úspechu škôl v Halle.“

Apologetika dobrých skutkov bola vyhlásená už kázaním na vrchu: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach,“ (Mt 5,16) a dejiny cirkvi sú plné dobrých príkladov kresťanskej poslušnosti tomuto pokynu. Aby to bolo jasné, Pán Ježiš nám pripomína, že láska k blížnemu má hodnotu sama osebe ako poslušnosť voči Bohu, nielen ako prostriedok pre podporu evanjelizácie. Tieto skutky spravodlivosti a lásky však dobrú zvesť o Božej láske zviditeľňujú, a vytvárajú základ, na ktorom ju kresťania môžu otvorene odovzdávať ďalej.
 

Kresťanské spoločenstvo

Naši priatelia sa oprávnene môžu pýtať, či kresťanstvo plní, čo sľubuje. Kresťanstvo tvrdí, že Ježiš Kristus založil komunitu veriacich, ktorí sa vyznačujú tým, že ho uctievajú a navzájom sa milujú (Ján 13–17). Záujemca sa môže pýtať, či také spoločenstvo naozaj existuje. Môže ho zaujímať, po všetkých preukázaných prejavoch poctivosti a charity, či kresťanstvo premieňa jednotlivcov, rozhodujúcim spôsobom ich orientuje na Krista a spoločne ich integruje do komunity lásky.

Kláštorné hnutia obnovy v minulosti pochopili tento princíp a zakladali nové komunity viery, aby upevnili kresťanské svedectvo v Európe. Masoví evanjelisti našej doby múdro kladú dôraz na následnú prácu, aby oheň prebudenia zostal v ohniskách existujúcich alebo novo založených cirkví, po tom čo boli stany zbalené alebo štadióny opustené.

John Wesley (1703–91) je dobrým vzorom takejto citlivosti. Venoval enormnú energiu budovaniu rôznych skupín, ktoré mali uvádzať ľudí do kresťanskej viery a pomáhať im dospievať po obrátení. Pri všetkých ohromných úspechoch metodistického kázania Wesley veril, že veľká väčšina obrátení nastala práve v týchto dôverných a zároveň vážnych stretnutiach menších skupín. Skoro po začiatku svojho pôsobenia si zaumienil nekázať tam, kde nebola situácia pripravená pre založenie takýchto skupín s adekvátnym vedením.

Úvahy nad spoločenstvami kresťanov nás privádzajú k zamysleniu nad širšími kategóriami kresťanských inštitúcií. Ak cirkvi, mimocirkevné organizácie, domáce spoločenstvá a samotné rodiny sú zjavne oddané Kristovi a vzájomnému kresťanskému spoločenstvu a prejavujú svoje kresťanské povolanie s integritou, dosahujú tým čosi skutočne dôležité. Tieto spoločenské štruktúry sú miestami, kde ľudia môžu zvažovať tvrdenia kresťanskej viery a sú naklonení pripustiť, že by na nich ozaj čosi mohlo byť. Keď sa dostanú dovnútra týchto štruktúr, záujemcovia budú môcť a chcieť počuť teologické poučenie i výzvu, pretože boli prijatí v kontexte, kde sú takéto diskusie zaujímavé, zrozumiteľné a vierohodné.

Ak chceme, aby sa naši priatelia vážne zamysleli nad zvesťou evanjelia, musíme sa spoľahnúť na viac než teologický argument, akokoľvek hodnotný môže byť v správnom kontexte. Musíme ich vyrušiť z ich navyknutej pohodlnosti a to v závislosti na Svätom Duchu, ktorý môže zažiariť skutočným svetlom cez svetielka dobrých skutkov, ktoré môžeme vykonať na slávu nášho Otca v nebi.

John G. Stackhouse je profesorom na Regent College vo Vancouveri (Kanada).
Tento článok je prevzatý z knihy Christian Apologetics in the Postmodern World (IVP).