Evanjelista Allen Buchanek na Slovensku

Od 3. do 31. augusta 2004 sme sa u nás tešili vzácnej návšteve amerického evanjelistu brata Allena Buchaneka. Prišiel na pozvanie Kresťanského centra BEREA a slovom i svedectvom slúžil v niekoľkých kresťanských zboroch a zhromaždeniach na Slovensku (Trenčín, Nové Mesto, Piešťany, Nimnica, Prievidza, Nitra, Batizovce, Bratislava-Rača) i na Morave (Hodoníne, Zlín), v kultúrnych domoch, na táboroch a mládežníckej konferencii v Čenkoviciach (ČR). Svoj životný príbeh a svedectvo o obrátení k Pánovi Ježišovi prerozprával 27 krát počas 28 dní. Za sebou zanechal viac ako len krásne spomienky na jeho sólový spev a dojímavý príbeh o tragédii, ktorou ho Boh ako mladého človeka zastavil. Najväčšiu radosť máme z obrátenia štyroch ľudí, ktorí vydali svoje srdcia Pánovi Ježišovi počas evanjelizačných zhromaždení v Novom Meste n.V., Trenčíne a v Nimnici. Ak Pán dá, brat Allen zopakuje svoju návštevu i na budúci rok od 15. augusta do 15. septembra 2005.

Zo životného príbehu brata Allena Buchaneka

Allen mal 19 rokov, keď sa jedného večera (24. apríla 1962) ocitol v požiari naftovej rafinérie. Práve sa vracal domov zo zápasu amerického bejzbalu, v ktorom videl zmysel svojho života a svoju budúcu kariéru. V aute, s ktorým sa blížil k hustým oblakom plynov plaziacich sa nad diaľnicou, sedela jeho priateľka Judith. Ako začali prenikať domnelou hmlou, nastala explózia, ktorej plamene dosahovali výšku 100m. Auto zastalo a už sa nedalo naštartovať. Plamene boli vôkol auta ivo vnútri. Ich telá horeli. Judith utrpela vážne popálenie 95% povrchu tela, Allen mal popáleniny na 50 až 60% povrchu tela, o čom svedčia jeho postihnuté prsty a koža dodnes.

Keď sa Allenovi podarilo zahasiť plamene na svojom tele váľaním sa v blate pri ceste, šiel za Judith. Jej spálené nahé telo ležalo nehybne na ceste. Podišiel k nej a oslovil ju. Jej oči už boli spálené, takže ho nevidela. Prosila ho, aby ju nechal zomrieť samu.

Cestou do nemocnice sa Allen pozrel na svoje ruky. Zo spálených prstov mu vytŕčali kosti a mäso odpadávalo. Po prevoze upadol na tri dni do kómy. Počas týchto dní Judith zomrela práve na svoje 21. narodeniny.

Lekári oznámili rodičom, že Allen nemá nádej na prežitie. Houstonské televízne stanice a noviny sledovali jeho stav niekoľko týždňov. Na nemocničnej chodbe sa pri jeho dverách nepretržite 24 hodín denne, 7 dní v týždni, striedali kresťania na modlitbách. Prosili Boha o záchranu pre jeho telo i pre jeho dušu. Keď sa z kómy dostal, preklínal Boha, ktorý mu zobral životný sen. Pred očami sa mu donekonečna opakovala scéna, v ktorej zahynula jeho priateľka. Cítil výčitky za jej smrť.

Keď doktori videli, že Allenovi sa darí prekonávať traumu, ťažké infekcie, priotrávenie, zápal pľúc a stratu kože, rozhodli sa pre neho urobiť niečo viac, ako len tíšiť bolesť. Počas 6 mesiacov sa podrobil 12 operáciám a transplantáciám kože. Pri 7. operácii mu srdce prestalo biť. Nastala klinická smrť. Chirurg siahol po skalpeli, otvoril mu hrudný kôš a srdce mu interne masíroval 7 minút. Následné testy ukázali, že zásah prekonal bez poškodenia srdca i mozgu, ktorý bol bez kyslíka. Počas 8. operácie sa zlyhanie srdca zopakovalo. Telo už nedokázalo prijať anestetiká. Chirurg mu hrudný kôš znovu otvoril a masíroval srdce. Teraz to však trvalo dlhšie. Počas tých ťažkých minút ten istý veriaci chirurg zápasil za jeho život a nahlas sa modlil k Bohu o jeho záchranu. Ostatní doktori na operačnej sále mu po 10 minútach dôrazne dohovárali, aby ho už „nechal odísť“, vraj je už mŕtvy, je to zbytočné. Keby mu srdce aj znovu naštartovalo, jeho mozog bez poškodenia určite nezostane. Po dlhých 15 minútach, ktoré sa javili ako večnosť, začal dýchať. Po následných testoch mozgu i srdca lekári prehlásili, že nič podobného v lekárskej histórii nezažili – i po prežití takejto traumy zostal bez poškodenia srdca i mozgu.

Následné operácie sa museli uskutočniť bez anestetík. Jeho kričanie od bolesti bolo počuť v celej nemocnici. Dvakrát mal to šťastie, že od bolesti upadol do bezvedomia. Operovať sa museli prsty, ktoré sa už stihli zrásť dokopy, podobne ústa, i ruky k boku tela, pretože boli ešte stále bez kože.

Pred ukončením šesťmesačného pobytu v nemocnici sa Allen musel znova naučiť chodiť, obliekať sa, písať. Zobrať do ruky pero, vidličku, pohár, zašnurovať si obuv – to všetko boli nesmierne ťažké a dlhotrvajúce úlohy.

Doma to bolo ešte horšie. Otec bol alkoholik a ateista. K svojim štyrom synom nemal žiadny vzťah. Jeho zbožná matka sa modlila za obrátenie svojho muža, ktorý ju často bil a celej rodine sa často vyhrážal, že ich zabije. Na Allena doľahli ťažké depresie. Tvár mal zohavenú. Deti sa ho vonku báli. Jeho bratia tiež nevedeli, ako sa k nemu majú chovať. Keď sa tento 19-ročný mladík, predtým taký úspešný v športe a obľúbený na univerzite, pozrel do zrkadla, videl žobráka a strašidlo bez nádeje na zmysluplnú ľudskú existenciu. Na hlave žiadne pekné vlasy. Z uší zostali len vyčnievajúce chrupavky. To, čomu sa hovorí tvár, boli len zjazvené pozostatky ľudského mäsa.

V tom najhoršom mu zatelefonovala Sharron. Bola to dievčina, s ktorou sa spoznal len jeden týždeň pred nehodou. Keď sa o jeho nehode dozvedela z televízie, začala za ním chodiť každý deň do nemocnice. Kvôli sterilnému prostrediu na izbe doktori nedovolili nikomu, aby ho navštevoval. Ona však dostala výnimku – vraj kvôli duševnému pozdvihnutiu. Sedela tam každý deň a počúvala jeho rúhanie proti Bohu. V izbe bolo dusno a hrozný zápach spáleného ľudského mäsa a hnisajúcich rán. Ona mu napriek všetkému verne a vytrvalo svedčila o Bohu a Jeho láske.

Keď ho Sharron pozývala do zhromaždenia kresťanov, začal sa znova rúhať. Hovoril: „Ja Bohu nič nedlhujem! Pozri, čo ten tvoj láskavý Boh urobil pre mňa! Zničil mi životný sen… a ty chceš, aby som šiel teraz do kostola počúvať, ako mi o ňom niekto rozpráva? Ak je tvoj Boh Bohom lásky, tak ja ho takého určite nepoznám!” Po dlhom a vytrvalom naliehaní však so Sharron urobil dohodu. Uvedomil si, že ona za ním cestuje autom každý deň vyše 30 km, takže aj on by jej mohol preukázať aspoň jednu láskavosť. Povedal jej: „Pôjdem s tebou jeden jediný raz v živote. Nikdy viac si potom nedovoľ hovoriť mi niečo o Bohu alebo ma pozývať do kresťanského zboru. Je ti to jasné?“ Zmluva bola uzavretá.

Allen prišiel do zboru. Videl tam kresťanov, ktorých spev ho uchvátil. Nikdy predtým nevidel ľudí tak radostných, ktorí dokážu spevom vyjaviť lásku k Bohu. Piesne boli krásne. On sám pred nehodou chodil do barov spievať ako sólista. Sadli si do zadného radu. Pri počúvaní Božieho slova Allen pochopil, že je veľmi hriešny a zaslúži si večné zahynutie. Pochopil, že Pán Ježiš zomieral na kríži aj za jeho hriechy a pre jeho spásu. Cítil, ako ho Boh Otec priťahuje k Synovi, s ktorým v tých chvíľach mohol vstúpiť do živého a osobného vzťahu. Otvoril svoje srdce Pánovi a vyznal ho ako svojho Pána a Záchrancu. Narodil sa znovu. Po prvý raz v živote ho zalial hlboký pocit skutočnej čistoty a slobody. V tých chvíľach prijal nielen istotu, že je Božím dieťaťom, ale aj povolanie, aby až do smrti ľuďom zvestoval, čo Pán Ježiš urobil pre neho.

Keď sa vrátil domov, povedal otcovi, čo sa stalo. Vyznal mu nielen to, že prijal Pána Ježiša Krista, ale aj že ho Pán povolal k službe evanjelistu. Keď tieto slová otec počul, ihneď ho poslal do izby zbaliť si všetky svoje veci. Ešte toho večera ho vyhodil z domu so slovami: „Nikdy v živote sa mi už neukazuj na oči!“

Po šiestich rokoch sa však na evanjelizačnom zhromaždení, na ktorom Allen kázal, ukázal aj jeho otec. Na záver služby slovom šiel dopredu a v slzách podával svoju ruku synovi. Tam padol na kolená a obrátil sa k Pánovi Ježišovi. Krátko nato ho Allen aj pokrstil.

Takto sa evanjelium dostalo do rodiny Buchánekovcov, ktorá už ako štvrtá generácia Čechov žije v Amerike. Obrátil sa aj Allenov mladší brat. A čo Sharron, ktorá vysedávala pri jeho nemocničnom lôžku? Presne rok po tom, ako ho pozvala do prvý raz do zboru, sa stali manželmi. Majú spolu štyri deti a každé z nich je naplno zapojené do kresťanskej služby. Evanjelium je ešte stále Božou mocou na spasenie každému, kto verí.

Jozef Abrman