|
Ako zmeniť tradičný zbor na zbor s víziou
pre evanjelizáciu a misiu?
Keď príde reč na naše zbory, veľmi často si kladieme nesprávnu otázku. Cítime potrebu evanjelizovať a venovať pozornosť misii ani nie preto, aby sme zasiahli ľudí mimo cirkvi, ale pretože vidíme, že naše zbory nerastú, ako by bolo žiadúce. Pýtame sa: „Ako to urobiť, aby náš zbor rástol?“ Ale to nie je správna otázka. Radšej by sme sa mali pýtať: „Čo bráni nášmu zboru, aby rástol?“ Všetky živé veci rastú, keď sú zdravé! Mojim trom deťom nemusím prikazovať, aby rástli. Ak sú zdravé, ide to automaticky. Keby nerástli, niečo by bolo veľmi vážne pokazené. Biblia hovorí, že cirkev je telo. Je to živý organizmus. Je to telo, nie podnik. Je to organizmus, nie organizácia. Ak sú zbory živé, je normálne, že rastú. Je to neprirodzené, ak nerastú.
Musíme sa teda pýtať: „Aké prekážky bránia zdravému rastu našich zborov?“ Ak ste staršími alebo vodcami v zbore, vašou prvou úlohou je odhaliť tieto prekážky a odstrániť ich, aby mohol nastať prirodzený rast.
Takže, rast pochádza zo zdravia.
Zdravie pochádza z vyváženosti.
Pokúsim sa hovoriť tak prakticky, ako bude možné, s príkladmi zo skutočného života (väčšinou z môjho domáceho zboru), aby bolo čo najzreteľnejšie, ako môžeme dosiahnuť v našich životoch a službe tú vyváženosť, ktorá vedie k zdraviu, ktoré sa prejavuje rastom.
Čo sú hlavné bariéry brániace rastu?
Počas takmer 25 rokov, odkedy som sa stal kresťanom, som si všímal otázku rastu cirkvi a všimol som si niekoľko najbežnejších prekážok, ktoré stoja v ceste rastu zdravého, pulzujúceho zboru. Uvediem ich 10 a ku každému z nich navrhnem v prednáške možné riešenie.
- Ľudia neprivádzajú svojich priateľov do zboru.
- Obava, že rast nás pripraví o naše obľúbené spoločenstvo.
- Strnulé pridŕžanie sa tradície.
- Snaha páčiť sa každému.
- Orientácia na programy namiesto procesu.
- Väčší dôraz na zhromaždenia než na službu.
- Kázanie bez aplikácie.
- Nedôverovanie vodcom (autoritám).
- Zákonníctvo
- Štruktúry prispôsobené ovládaniu, nie rastu.
Uvedomujem si, že aj po tom, čo som povedal, zostáva mnoho nezodpovedaných otázok, ktoré si zaslúžia našu pozornosť (napríklad v osobných rozhovoroch na konferencii ako aj pri budúcich kontaktoch). Celé by som to chcel zhrnúť jednou vetou: Snáď by sme mali prestať s prosbami: „Drahý Bože, prosíme, aby si požehnal dielo našich rúk,“ a namiesto toho začali konať dielo, aké Boh žehná!
Jan Veldhuizen
|
