Peter Masters:

Hľadajúci, ktorí nemôžu nájsť

A stalo sa, keď išli, že mu povedal ktosi na ceste:
Pane, pôjdem za tebou, kamkoľvek pôjdeš. (Lukáš 9,57)

Evanjelista Lukáš v troch krátych dialógoch predstvuje troch hľadačov Pána Ježiša, ktorí ho však nedokážu nájsť a nasledovať. Dvaja z nich zvlášť snaživo zdôrazňujú, že s ním chcú ísť za každú cenu. A predsa to nejde. Je síce možné, že sa im otvorili oči po vypočutí Pánových slov, ale táto pasáž skôr vyznieva tak, že za ním napokon nešli.

Je ťažké určiť, kedy presne sa táto udalosť odohrala v priebehu služby Pána Ježiša. Evanjeliá nie sú vždy usporiadané chronologicky ale tematicky a spolu sú zaznamenané udalosti, ktoré nemusia nasledovať časovo, ale majú spoločný námet. Niektorí hovoria, že to bolo počas pobytu v Kafarnaum, iní že po prekročení jazera, kde ho nasledovali davy ľudí, a časovo to predchádza vyslaniu 70 apoštolov. Všetky možnosti majú jedno spoločné, že ľudia, čo sú tu s Ježišom, boli jeho blízkymi nasledovníkmi. Neboli len súčasťou obrovského zvedavého davu. Mohlo tu byť okolo 150 až 200 ľudí, ktorí nasledovali Pána z miesta na miesto. Pridŕžali sa ho. Mnohí v neho úprimne uverili, mnohí boli iba priťahovaní jeho osobnosťou, jeho zázrakmi, jeho učením, jeho spôsobmi.
 

Vyplatí sa mi to?

Ten prvý je vo verši 57. A stalo sa, keď išli, že mu povedal ktosi na ceste: „Pane, pôjdem za tebou, kamkoľvek pôjdeš.“ Tento muž je veľmi odhodlaný. U Matúša sa o ňom dozvedáme ešte viac: zisťujeme, že bol zákonníkom. Je to teda významný človek, profesionálny učiteľ Hospodinovho zákona. Vyučoval v chráme alebo aspoň v miestnej synagóge. Bol to zbožný človek a vyznal sa vo veci. A tento prichádza k Pánovi so slovami: „Pane, budem ťa nasledovať.“ To je pozoruhodné. Hoci niektorí zo zákonníkov uverili Pánovi, väčšina držala spolu proti nemu. Tento dokonca nazýva Ježiša Pánom a Učiteľom. Zákonník by rozhodne nenazval druhého človeka Pánom, ak by neveril, že je to ktosi vyšší od neho. Snáď prorok – alebo možno dokonca Mesiáš.

Ale je tu problém: jeho predstava o Mesiášovi nie je celkom správna. Zákonníci vyučovali, že keď príde Mesiáš, bude to nesmierne mocný kráľ, ktorý vyslobodí národ z rímskej poroby a nastolí dobu úžasnej prosperity a židovskú nadvládu nad svetom. Takže tento zákonník je naklonený uveriť, že Ježiš by mohol byť Mesiášom; z toho vyplýva že zakrátko bude nielen populárny, ale svojou mocou a zázrakmi zmobilizuje celý národ, ujme sa moci a obráti naruby celé politické zriadenie a prinesie národu pokoj a prosperitu. Inými slovami, očakával Mesiáša, ktorý dosiahne veľké veci na pozemskej úrovni.

Samozrejme, mýlil sa. Keď prišiel skutočný Mesiáš, ako to predpovedal Starý Zákon, prišiel poslúžiť ľuďom v duchovnej oblasti. Bol to Boh, ktorý sa stal človekom, prišiel trpieť, zomrieť za hriech a ponúknuť odpustenie. Aby duše boli zachránené, aby z pozemských ľudí sa mohli stať duchovní s novým rozmerom svojich životov, znova spojení s Bohom, chodiaci s Ním.

Tento zákonník to nechápe. Čaká pozemského vysloboditeľa. Vraví silné slová: „Pane, pôjdem za tebou, kamkoľvek pôjdeš.“ Prijal by odriekanie – pretože počíta s tým, že to dobré v budúcnosti preváži nad zlým. Za týchto podmienok je ochotný dočasne zaplatiť vysokú cenu. Riskoval by, že ostatní zákonníci ho odmietnu a nebude to mať ľahké. Ale čo chýbalo v jeho chápaní, bolo evanjelium. A tak mu Pán odpovedá týmito zvláštnymi slovami: „Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu.“ (v. 58) Toto muselo byť pre zákonníka veľkým sklamaním. Líšky boli nečisté zvieratá, hospodársky škodlivé – a Ježiš hovorí, že aj tieto mizerné tvory majú svoj domov, miesto, ktoré je ich vlastné, ale Mesiáš si nemá kde zložiť hlavu. Nežiada ho o poľutovanie, len konštatuje, aká je pravda. On stále putuje, káže, uzdravuje ľudí, nezarába a nezariaďuje si hospodárstvo. Pri inej príležitosti povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.“ Preto si ani nikdy nekúpil dom. Nikdy nešporil peniaze. Nemal ani vlastnú spálňu, nieto ešte dom. Bol závislý na tom, aby ho vždy niekto z ľudí vzal k sebe. Mesiáša nečaká skvelá pozemská kariéra. To muselo byť pre zákonníka veľkým sklamaním.

Doktori si v tých časoch vynikajúco zarobili a pritom nestáli za veľa, máloktorému zo svojich pacientov skutočne pomohli. Pán Ježiš uzdravoval ľudí po tisíckach a nezobral od nich ani halier. Keby chcel, vedel by sa nabaliť, ale nevzal si nič za svoje služby. Pri toľkých nasledovníkoch sa mohol z neho stať najbohatší človek v krajine. A namiesto toho pozerá zákonníkovi do očí a hovorí, že Syn človeka nemá ani vlastnú posteľ. Vtáci majú svoje hniezda, ale Syn človeka si nemá kde položiť hlavu. Celý jeho spôsob života podčiarkoval, že on nie je pozemský Mesiáš, politický osloboditeľ, nie je z tohto sveta. Jeho poslanie je duchovné.

Na zákonníka pôsobili jeho múdre slová a mocné zázraky a podobné veci a toto naozaj nečakal. Nebol pripravený nasledovať ho, ak nemal prísť mocný židovský štát s nadvládou nad ostatnými národmi. Ak on sám po dočasnom odriekaní bez domáceho pohodlia nemal byť odmenený pozíciou nejakého vrchného klerika alebo vládcu, jeho záujem sa vytratil.

Aj my musíme toto posolstvo vziať do úvahy. Možno si myslíš, že jediný dôvod, prečo prísť k Ježišovi a získať Božie odpustenie a požehnanie, je aby si mal šťastnejší život. Keď budem Božie dieťa a príde nejaká skúška, pomodlím sa a Boh mi pomôže. Keď potrebujem dobré zamestnanie, pomodlím sa a Boh mi ho dá. Keď potrebujem alebo chcem niečo väčšie alebo lepšie, Boh je tu na to. Ale evanjelium nie je o tom, že nám Boh dá lepší život na zemi, že nás urobí bohatými a zdravými. Niektorí ľudia síce kážu takéto nezmysly, ale je to zjavný omyl. To nie je posolstvo Biblie. Poslaním Ježiša Krista je priniesť ti odpustenie hriechov, urobiť ťa Božím dieťaťom, pripojiť ťa k Božej rodine, k ľuďom smerujúcim k nebu, žiť s tebou, viesť ťa, odpovedať na tvoje modlitby tak, aby si mohol žiť svätým a zbožným životom aj vo všetkých skúškach a ťažkostiach života. Tomu musíš rozumieť. Ak si v srdci povieš, že prídeš k Ježišovi, lebo chceš nebo na zemi, chceš lepší život, nenájdeš Pána. Musíš k nemu prísť s vyznaním svojich hriechov, že si premrhal život, ktorý ti dal, že si zhrešil proti nemu a že teraz chceš byť novým človekom, jemu patriť a jemu slúžiť. To je duchovné požehnanie. Nestaraj sa, či ťa bude volať k chudobe, k jednoduchému životu, čo ti povie na tvoje ambície a plány; hlavné je, aby si sa stal Božím dieťaťom.

Tento zákonník chcel všetko pre seba, chcel prosperitu na zemi a potreboval počuť tieto slová, ktoré ho odkázali do správnych medzí. Rád by som veril, že tieto slová mu pomohli poznať pravdu, ale v príbehu sa ďalej o ňom nehovorí.
 

Čo má prednosť?

Vo verši 59 stretávame druhého muža. Kristus mu hovorí: „Poď za mnou!“ Tentokrát nie je iniciatíva na jeho strane, ale Pán ho volá k nasledovaniu. Zdá sa, že to je váhajúci učeník a potrebuje povzbudenie aby sa pohol dopredu. Rozumel posolstvu. Poznal ho tak dobre, že ho mohol kázať, Pán Ježiš to neskôr hovorí. Ale hoci poznal vo svojej hlave zvesť o Božom kráľovstve a o novom živote, ktorý Kristus ponúkal, zdá sa, že ten život skutočne nemal. Vedel, čo mal urobiť, ale neurobil to. Pán ho povzbudzuje: „Poď za mnou!“ Ale jeho odpoveď je: „Dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca.“ Ježiš mu na to hovorí: „Nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych.“

Na prvý pohľad to vyzerá veľmi nelogicky. Zdá sa rozumné dovoliť mu, aby šiel domov a pochoval si otca – až na to, že jeho otec nebol mŕtvy, ba ešte ani nezomieral. To je zrejmé: ak by bol jeho otec po smrti a chystal by sa pohreb, alebo by bol na smrteľnej posteli, tento muž by nechodil s Ježišom a jeho družinou z miesta na miesto po celej Galilei. Už dávno by bol doma. Keď hovorí: „Dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca,“ myslí tým niečo celkom odlišné (ako sa zhodujú mnohí komentátori). Jeho slová znamenajú čosi takéto: „Dovoľ mi odísť domov kým môj otec nezomrie.“ To môže trvať roky. Hoci to nehovorí otvorene, myslí zrejme na svoje dedičstvo: „Je to predsa veľký statok. Som síce najstarší, ale keď pri tom nebudem, pripadne mladšiemu bratovi. Ak ten bude doma v tomto čase do otcovej smrti gazdovať, môžem si byť istý, že obídem skrátka.“ Takéto uvažovanie sa zrejme skrýva za jeho slovami. Najprv si zariadim svoje veci aby som neškodoval a potom môžem nasledovať Pána. Za to mu patria prísne Pánove slová: „Nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych; ale ty choď a zvestuj kráľovstvo Božie!“ Nech sa duchovne mŕtvi starajú o dedičstvo a tomu podobné veci.

Aj my môžeme takto premýšľať: Ja potrebujem odpustenie svojich hriechov. Potrebujem poznať Pána. Potrebujem istotu spasenia a Božej prítomnosti. Potrebujem vedieť, že som Božie dieťa, cítiť jeho lásku. Potrebujem sa premieňať, mať novú prirodzenosť. Potrebujem to všetko – ale nie hneď. Najprv ešte chcem naplniť nejaké svoje ambície. Ešte niečo musím dosiahnuť v tomto svete. Potrebujem sa hmotne zabezpečiť. Som človek dvojakej mysle: vidím ako potrebujem Pána, ale chcem aj tieto ostatné veci.

Pán na to hovorí: Nechaj svet mŕtvych a jeho veci a priority pre duchovne mŕtvych. Pre nich je to všetko, na čom záleží. Ty musíš myslieť na svoju dušu, starať sa o duchovné veci. Tento muž v tom nemal jasno – kiež by sme my mali! Aj dnes môžu byť v našom zhromaždení takí ľudia. Môžeme ich presvedčiť, že sú hriešni, že potrebujú milosť a odpustenie, potrebujú nový život, vyrovnať sa so svojou hriešnou minulosťou. Možno túto potrebu uvidia. Ale je tu pre nich ešte niečo iné, niečo veľmi príťažlivé. Pán musí počkať, jeho slovo musí počkať. Takíto hľadajúci nikdy nenájdu, ak sa neoddelia od starého života, od starých priateľov, od starých ambícií.

Podľa niektorých vykladačov Pánove slová mohli znamenať aj niečo iné (hoci to je diskutabilné): „OK, tak choď domov, ale nie aby si sa nabalil, aby si naklonil otcovu priazeň na svoju stranu a získal si majetok, ale choď im povedať o Božom kráľovstve. Možno si ich tým pohneváš, ale potrebujú to počuť. Ide o spásu – tvoju aj ich.“
 

Opustiť starý život

Pozrieme sa teraz na posledný prípad, v niečom podobný. Ešte iný povedal: „Pôjdem za Tebou, Pane, ale dovoľ mi najprv rozlúčiť sa s domácimi.“ Ježiš mu však povedal: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie.“ (v. 61-62) Tento človek chce nasledovať – ale nie je realistický. Znova na prvý pohľad vyzerá jeho postoj logicky. Čo môže mať Pán proti tomu, aby sa išiel domov rozlúčiť? Ale všimnime si slová Pána, ktorý číta myšlienky srdca. To jeho slovo „obzerá sa späť“ nehovorí o mimovoľnom pohľade ale o zahľadení sa dozadu, uprenom pohľade dozadu, skúmaní toho, čo je za chrbtom. Pán tu hovorí o ľuďoch zahľadených do toho, čo majú opustiť.

Tento človek nechcel iba povedať: „Dovidenia!“ Toto mala byť veľmi dlhá odobierka. „Pôjdem od jedného priateľa k druhému a poviem im, čo sa chystám urobiť. A ak sa im to nebude pozdávať a budú ma odhovárať, pouvažujem nad tým chvíľu. Dobre si spočítam, čo všetko by som mohol stratiť. Porozmýšľam, čo by som ešte mohol zažiť s partiou kamarátov – naozaj chcem o to prísť?“ To bude veľmi dlhá odobierka. Hľadí dozadu, zvažuje pre a proti. Starí kazatelia hovorievali: „Od obzerania sa naspäť je len krôčik k návratu naspäť.“ Toto sa mu mohlo stať.

Tento človek by chcel Pána Ježiša. Chcel by odpustenie, chcel by nebo. Chcel by jasný cieľ v živote. Chcel by nový život – ale chcel by aj ten starý. Svojich starých priateľov, svoje staré ambície. Ešte raz sa na to pozrieť a popremýšľať. A Pán Ježiš hovorí: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť…“ Rozumiete tej ilustrácii? Viete, ako vyzerali staré pluhy? Vpredu ťahali voly a vzadu stál muž, ktorý pluh riadil. Na konci brázdy mal kolík alebo nejakú značku, na ktorú uprene hľadel – a tak mohol orať rovno. Ale keby držal popruhy volov a pritom sa obzeral dozadu, záprah by šiel z boka na bok alebo by opísal úplný obrat a išiel by za tým, na čo hľadí. Pán Ježiš varuje: Ak chceš ísť za mnou, nemôžeš zostať zahľadený na to, čo si opustil. Svet musíš nechať za sebou.

To isté platí aj pre mňa. Keď váham, keď mám rozdvojenú myseľ, znamená to, že som stratil zo zreteľa niečo dôležité: Potrebujem odpustenie hriechov. V Božích očiach som biedny, stratený človek. Zúfalo potrebujem aby Boh zmenil môj život. Potrebujem jeho požehnanie, lebo ináč budem jedného dňa odsúdený. Pán Ježiš prišiel z neba aby tu zomrel v hroznej agónii na golgotskom kríži – aká úžasná milosť je v tom pre človeka ako som ja. Ako to na mňa pôsobí? Mám do činenia so Spasiteľom sveta. Jeho potrebujem – a preto odvraciam pohľad od vecí, ktoré ma chcú držať pozadu. Keď to porozumiem, poviem s celou vážnosťou: „Pane, pôjdem za tebou, kamkoľvek pôjdeš.“

Dr. PETER MASTERS je kazateľom METROPOLITAN TABERNACLE
v Londýne, kde kázal i Charles. H. Spurgeon