|
Žijeme v dobe reklám. Veľké korporácie investujú miliardy dolárov len do toho, aby o sebe niečo zviditeľnili. Vedia, že dobrý imidž spoločnosti je základom úspechu. Čím zaujímavejšia a príťažlivejšia reklama je, tým viac jej človek venuje pozornosť. A práve o to ide. Nedávno som si všimol reklamu, ktorej posolstvo znelo: „MOJA VEC!“ Nič viac. Len prázdna reklama s dvoma slovami od firmy… „kto vie, akej“ a o produkte „kto vie akom“. Taktika. Musel som o tejto skutočnosti aspoň sdvomi-tromi ľuďmi prehodiť reč. Forma si získala moju pozornosť. „Donútila“ ma o tom rozprávať a „pripravila“ si ma už dopredu na prehodnotenie ponuky, ktorá sa mala skonkretizovať o 2 týždne neskoršie. Vzbudila vo mne otázky, zvedavosť a pripravenosť prehodnotiť ponuku. Reklama má moc. Nie som podnikateľ ani zástanca marketingového prístupu k duchovnej práci. Cirkev nie je biznis ani organizácia pre produkovanie „spokojných zákazníkov“. Kresťanstvo nie je ani o tom, aby sa nespokojní ľudia stali spokojnými, ani o tom, aby sa zlí ľudia stali dobrými, ale o tom, aby sa mŕtvi hriešnici stali živými Božími deťmi so všetkými dôsledkami vnútornej premeny z vody a z Ducha. Pokiaľ Božie slovo uplatňuje koncept reklamy, tak tou prvou a živou reklamou Pána Ježiša na zemi sú naše vzťahy. Pán Ježiš povedal: „Po tom spoznajú všetci, že ste moji učeníci, keď budete mať lásku medzi sebou.” (Ján 14,35) Podobne sa vyjadril o potrebe jednoty medzi nami, aby svet uveril… (Ján 17,21). Božie slovo potvrdzuje schopnosť neveriacich ľudí pozorovať cirkev, aby v tomto pozorovaní urobili to najzávažnejšie rozhodnutie svojho života. Koreň slova reklama, (z latinského „clamo“), znamená prehlasovať, vyhlasovať, kričať, vykríknuť, zvolávať. „Kričia“ naše zhromaždenia Božou láskou, jednotou a radosťou, alebo sme len krikľaví? Čo upúta pozornosť neveriaceho, keď vkročí do nášho zhromaždenia? Nadovšetko si oblečte lásku, prikazuje Pavol. Žiaľ, často sa „rozkrikujeme“ rôznymi protichodnými reklamami, a človeku, ktorému máme ukázať pravého Krista, ukážeme len organizovanú pretvárku a dobre osvojené sformalizované prejavy. A pritom si ani neuvedomujeme, že to robíme. Keď sme sa voľakedy ako zbor zhromažďovali v Kultúrnom stredisku Merina v Trenčíne, som zažil silnú vnútornú skúsenosť. Počas utorkového večerného zhromaždenia sa v tom istom objekte často konali aj stretnutia rôznych podnikateľských alebo záujmových skupín. Jedného večera som pozoroval, ako sa tam začala zhromažďovať väčšia skupina mladých i starších dospelých ľudí. Mimoriadne ma upútal spôsob, akým sa zvítavali. Radosť a láska doslova „kričali“ naokolo. Nadšenie z toho, že sú zase spolu, viedlo k spontánnym prejavom, aké som ja osobne len málokedy videl a prežíval. V duchu som si hovoril, že títo kresťania sú úžasnou reklamou pre nášho Pána Ježiša Krista. Vzájomná láska, sloboda a nadšenie z toho, že sú zase spolu, doslova kričalo akoby na plné hrdlo. Mnohí sa vrúcne objali. Povedal som si, že takýchto letničných alebo charizmatických nadšencov som už dávno nevidel. Niečo krásne a občerstvujúce. Ako som tak stál v obleku a kravate pred budovou a podával ruky svojim decentným, formálnym kresťanským spôsobom našim veriacim, som po prvý krát uvidel dva svety v ohromnom kontraste. Boli to dve živé reklamy stojace jedna vedľa druhej. Moja reklama hovorila o zhromažďovaní sa kresťanov za účelom získavania vedomostí z Biblie a o vzťahoch s určitou dávkou odstupu a introspektívnej opatrnosti. Objať brata alebo sestru nepatrilo medzi normatívne skúsenosti na mojej ceste s Pánom. Čo by si len pomysleli naši starší bratia a sestry, keby som svoj strnulý odstup vyzliekol a obliekol si čistú lásku so všetkými aspektmi zdravého a Duchom kontrolovaného prejavu? Zatúžil som byť trochu prirodzenejší a stať sa lepšou reklamou pre môjho Pána. Tá druhá reklama, ktorá sa odohrávala hneď vedľa mňa „kričala“ o láske, radosti, nadšení, slobode a o vzťahoch v milujúcej rodine, akú každý človek hľadá a potrebuje. Kontrast bol šokujúci. Cítil som sa odhalený, prichytený ako zlodej pri páchaní trestnej činnosti, ako človek, ktorý okráda Cirkev Pána Ježiša o autentický prejav mojej dusenej lásky, ktorú som v srdci cítil. S pocitom zahanbenia som pristúpil k ľuďom z druhej skupiny a spýtal som sa, z akého kresťanského spoločenstva sú. Odpoveď znela: „Sme z miestnej budhistickej spoločnosti. Práve máme meditačné zhromaždenie.“ Takmer som spadol z nôh. Môj život zostal od toho utorkového večera pred 7 rokmi navždy poznačený. Významný kresťanský mysliteľ 20. storočia Francis Schaeffer raz povedal: „Vzťahy medzi nami kresťanmi sú vrcholným kritériom, podľa ktorého svet posúdi hodnovernosť nášho posolstva. Kresťanské spoločenstvo ako také je našou konečnou obhajobou.“ Jedným zo zámerov, pre ktoré nás Boh stvoril, je spoločenstvo. Sme Božia rodina a našou úžasnou výsadou i povinnosťou je stať sa živou, presvedčivou a nádhernou reklamou nášho Pána Ježiša Krista. Sme v tomto Božom zámere vernými Božími služobníkmi? Tento svet je jedným obrovským sirotincom. Ľudia trpia. Sú prázdni a vyhladovaní po láske. Sú poranení rozvrátenými rodinami a narušenými vzťahmi bez Boha. Preto je hlad po autentických vzťahoch a túžba patriť niekomu v dnešnej dobe silnejšia ako kedykoľvek v minulosti. Počuli sme už veľa krát, že Boh stvoril človeka s dierou, ktorú len On sám môže naplniť. Rovnako platí aj to, že Boh stvoril človeka s dierou, akú len vzťah s človekom môže naplniť. Adam bol dokonalý, bez hriechu, no „dieru“ v jeho živote nemohol naplniť Boh. Bol stvorený pre vzťah s človekom a iba človek túto potrebu môže naplniť. (Netvrdím, že každý človek musí byť v manželskom vzťahu, ale to, že človek je spoločenská bytosť a potrebuje žiť v dôvernom napojení na láskyplné a zdravé vzťahy.) Ako spoločenstvo Božích detí nie sme napojení len na hlavu, ktorou je Kristus, ale i jeden na druhého a sme si navzájom údmi. Je tu dôvernosť, svätá závislosť na jeden druhom a láska, ktorá nie je podmienená citmi. Tu sa nachádza aj naša šanca, aby sme túto dôvernosť a lásku autenticky zviditeľnili. Ako je to s našimi zborovými reklamami? Tabule s veľkými písmenami upevnené na našich zborových domoch ľudí z ulice k Pánovi Ježišovi zatiaľ nepriťahujú. Ak je naše zhromaždenie kráľovstvom lásky, ľudia si nás všimnú a začnú nás počúvať. Väčšina zborov si myslí, že sú milujúcim spoločenstvom plným lásky a dobroty. Problém je však v tom, že neveriaci si o našom zbore myslia niečo iné. Nás nesmie zaujímať len to, aby sme evanjelium jasne vykladali, ale aj to, ako svet skutočne počuje to, čo hovoríme. Dnešný svet počuje viac očami, ako ušami. A keď započuje niečo pekné svojimi očami, tak potom otvorí aj svoje uši. Medzi varovania signalizujúce zastavenie rastu alebo úpadok spoločenstva patrí okrem prejavov vrúcnej lásky napríklad aj nedostatok tvorivosti, nedostatok nadšenia, strnulosť, nerozvíjajúce sa vzťahy, strach z akejkoľvek zmeny, strata záujmu o mimoriadne stretnutia, upodozrievanie, kolektívna introspektívnosť, rigidná zabehnutosť nemenných foriem a určite aj mnohé ďalšie. Doba, v ktorej sme ľudí získavali rozumovými dôkazmi o pravdivosti kresťanskej viery, sa skončila. Pohania už viac nekričia: „Pozrite sa na silu ich argumentov!“ ale „Pozrite, ako svoju vieru krásne žijú! Pozrite, ako sa milujú!“ Každý z nás je reklamou, ktorá však nič nikomu o Bohu lásky nepovie, ak si budeme žiť každý len pre svoju vlastnú „duchovnosť“. Zhromaždenie je jediné spoločenstvo na zemi, ktoré existuje pre dobro tých, ktorí nie sú jeho členmi. Cítia to ľudia okolo nás, že tu na zemi existujeme pre ich dobro? Reklama, ktorá nesie tie dve spomenuté slová „MOJA VEC“ propaguje sebectvo, individualizmus, ktorý je Bohu lásky vzdialený. Ľudia potrebujú vidieť našu vec, sledovať naše vzťahy a spozorovať spoločné nadšenie z nášho Otca v nebesiach. Moja osobná duchovnosť ich nijako neosloví. Priatelia, je naše zhromaždenie spoločnou rodinnou reklamou, ktorá zreteľne a hlasno hovorí o živom Bohu skutočnej lásky, radostného odpúšťania a nadšeného prijímania hriešnych ľudí? Ak nie, tak namiesto evanjelia, ktoré túžime zo všetkých síl rozhlásiť do sveta, započuje dnešný hosť na našom zhromaždení už len hluk a prázdne slová reklamy, ktorá sa stala cvendžiacim kovom a zvučiacim zvonom. Reklama kričí. A to naplno. Aj tá dobrá, aj tá zlá. Jedna priťahuje, druhá odstraší. Možno preto nemáme hostí na našich zhromaždeniach. |
