Guy Pembroke (Peru):

Jeden deň v živote misionára

Z Božej milosti, v moci Svätého Ducha a v mene Pána Ježiša Krista sme sa usilovali napĺňať Veľké poverenie osobným zapojením do evanjelizácie, zakladania zborov a výchovy učeníkov. Toto sa mohlo diať v meste Cajamarca počas uplynulých 12 rokov s láskavou podporou kresťanov, čitateľov misijného časopisu ECHOES, za čo sme vďační.

Možno sa spýtate: „Čo vlastne taký zakladateľ zboru robí?“ Náš príbeh poslúži ako ilustrácia. Začali sme pomáhať novozaloženému zboru neďaleko Cajamarca Bible Centre, kde sme boli predtým zapojení do mnohorakej služby v zborovom dome, v našom dome i domoch iných veriacich a vonku na uliciach, kde sme sa delili o evanjelium a školili a cvičili ďalších. Mali sme tú výsadu zažiť, ako zbor narástol z asi 50 členov na 250 počas desiatich rokov, čo sme tam slúžili. V tom čase sme sa zároveň snažili zakladať zbory vo vidieckych mestečkách ako Chilete a Contumazá, kde už svedčili iní veriaci ale v čase nášho príchodu tam neboli zbory kresťanov. Pracovali sme tiež ako tím spolu s domácimi veriacimi, pričom sme si dávali pozor, aby sme nevypestovali nezdravú závislosť. Preto sme sa snažili vyškoliť a vystrojiť ďalších veriacich, aby mohli prevziať našu prácu. Veríme, že oni v nej budú aktívne pokračovať dlho po tom, čo my odídeme na iné miesto.

Už niekoľko rokov sme plánovali a modlili sa za novú prácu v meste Cajamarca a boli sme svedkami, ako sa Pán postaral o balík peňazí potrebný na zakúpenie pozemku. S požehnaním starších bratov z Cajamarca Bible Centre sme sa koncom mája 2003 odsťahovali ako skupina 39 veriacich aby sme začali prácu v zbore na novom mieste. V tejto novej oblasti sme sa zapojili do mnohorakej práce, ako detské zhromaždenia, práca s mládežou, práca s manželskými pármi, rozširovanie letákov a evanjelizácia priateľstvom. Pri toľkej rozmanitosti ani nemôže existovať „typický deň“, ale pokúsim sa opísať, ako u nás vyzerá taký priemerný utorok.

Deň sa začína chvíľku pred šiestou ráno, keď odchádzam na modlitebné stretnutie vodcov (býva raz za týždeň) a Jocelyn budí naše dcéry, Stephanie a Rachel, aby sa vychystali do školy. Z domu musia odísť pred siedmou, aby nemeškali. Keď sú dievčatá preč, sme chvíľku každý sám s Pánom pri modlitbe a štúdiu Písma, prv než sa pustíme do práce.

Dopoludnia bývajú rôzne. Ja mám dosť úradných povinností, chystám sa na vyučovanie alebo pripravujem učenícke kurzy. Keď ma navštívi brat ako Pedro Pablo, aby nám porozprával o práci v zboroch, ktoré zakladá, je po mojom pláne na dopoludnie. To je normálne. V utorok Jocelyn obyčajne ide s bicyklom na trh, aby nakúpila mäso, ovocie a zeleninu na týždeň. Tiež sa snaží každý utorok písať listy, aby nemeškala s korešpondenciou. Máva biblické štúdium vo dvojici s Dometilou, ktorá sa obrátila pred niekoľkými mesiacmi. Teraz spolu študujú druhý kurz učeníckeho programu, s témami ako modlitba a čítanie Biblie, krst, spoločenstvo a Večera Pánova.

Obed niekedy využijeme na stretnutie s členmi zboru, ktorí potrebujú zvláštnu pozornosť alebo povzbudenie. Niekedy príde na obed žena s neveriacim manželom a deťmi a tak lepšie spoznávame jej rodinných príslušníkov a povzbudíme ju v jej živote viery.

Po obede máva Jocelyn modlitebné stretnutie so ženami. Stretáva sa ich v priemere osem a zakaždým sú v nejakom inom dome. Je to príležitosť pre ženy zo zboru pohovoriť si o svojich ťažkostiach a modliť sa jedny za druhé a za ciele, ktoré ako zbor máme pred sebou. Medzi ne patrilo, že v roku 2004 sme chceli početne narásť na 70 príslušníkov, založiť 4 nové skupinky biblického štúdia a každý člen mal využívať zborový modlitebný denník. Chválime Pána za pokroky, ktorých sme boli svedkami. V poslednú nedeľu roku 2004 pribudlo k nášmu spoločenstvu 9 nových členov. Náš cieľ by sme boli dosiahli, ale žiaľ 6 príslušníkov opustilo v priebehu roka naše rady – takéto skúsenosti vyvolávajú zdanlivo nekonečné zármutky a skúmanie sŕdc, vrátane dní, keď sa pýtame, či naša práca vôbec za niečo stojí.

Popoludnia využívame na návštevy. Navštevujeme veriacich a povzbudzujeme ich k tomu, aby pozývali svojich priateľov na domáce biblické skupinky a berieme ich so sebou, keď ideme navštíviť nových ľudí v okolí, s ktorými sme sa nedávno zoznámili. Dievčatá sa vrátia zo školy okolo tretej popoludní. Do šiestej si porobia úlohy. Jocelyn sa snaží venovať im trocha času, kým pripravuje večeru, ktorú mávame spolu ako rodina, kým sa poberieme na biblické skupinky. Ja sa pozriem na študijné materiály, ktoré som rozdal všetkým vedúcim a ich pomocníkom v predošlý týždeň. Stephanie ide do jednej skupinky a Rachel pomáha v druhej.

Večer sme Jocelyn a ja v inej domácej skupinke. Typické stretnutie má štyri časti: spev, biblické štúdium vedené jedným vedúcim otvorené pre vstupy všetkých zúčastnených, modlitby v malých skupinkách a čas na spoločenstvo nad šálkou čaju a sladkým pečivom. Tento utorok sme mali veľkú radosť, keď sme mohli priviesť Doralisu k Pánovi. Študovali sme oddiel v Markovom evanjeliu a Doralisa mala na konci otázky. Jocelyn sa s ňou začne stretávať vo dvojici a budú študovať základný kurz (Life Course), aby mohla porozumieť, k akému kroku sa odhodlala a čo znamená nasledovať Krista.

Spať ideme okolo desiatej, úplne vyčerpaní. Pobyt vo veľkej nadmorskej výške nás vyčerpáva viac, ako keby sme boli dole pri hladine mora.

Každý človek zapojený do zakladania zborov sa musí vyrovnávať s jednou otázkou: Kedy je ten správny čas na odchod? Kedy je zbor dosť silný a pripravený stáť na vlastných nohách bez podpory misionárov? Keď sme ešte boli v misijnej škole GLO Tilsley College v Motherwell (Škótsko), Godfrey Miller nám hovorieval, že misionári – zakladatelia zboru sú ako lešenie a ako keď je budova dokončená a lešenie sa demontuje, aj misionár musí jedného dňa opustiť svoje dielo. Vtedy sa ukáže, či tá práca obstojí. Po desiatich rokoch práce v Cajamarca Bible Centre sme cítili, že bolo na čase „odstrániť lešenie“ a bolo pre nás potešením zostať v Cajamarce a sledovať zblízka, ako sa im tam darí po našom odchode. Ďakujeme Pánovi, že Jeho dielo ešte stále stojí.

Keď sme sa ako skupina presťahovali do inej mestskej časti, aby sme začali zakladať nový zbor, pýtali sme sa, či to tento krát pôjde rýchlejšie, keď sme už rozumeli jazyku a poznali miestnu kultúru, a dúfali sme, že za päť rokov bude v Cajamarce stáť ďalší silný zbor. Ale poučili sme sa, že rýchlosť rastu nie je to podstatné pre nás, to záleží na Pánovi. Dielo je Jeho a my sme len príslušníkmi tímu. Boli sme náhle prekvapení tým, že len po jeden a pol roku sa musíme odsťahovať kvôli nečakaným zmenám v škole, kde chodia naše dievčatá. Tunajší veriaci by boli radi, keby sme mohli zostať dlhšie a už sa pýtali, či by im namiesto nás nemohol prísť na pomoc nejaký iný pár z UK.

Čo sa nás týka, my sme teraz naspäť doma v Škótsku a čakáme, čo má Pán pre nás pripravené. Ja sa chystám koncom apríla na šesť týždňov do Peru, aby som naplnil niektoré záväzky. Momentálne nevieme, čo nás čaká od júna ďalej. Máme nádej, že Pán založí v Peru Biblický inštitút, ktorý sme pripravovali a modlili sa zaň niekoľko rokov. Znova chceme vyjadriť vďačnosť za vás všetkých, ktorí ste stáli za nami na modlitbách vo chvíľach radosti i ťažkostí. Pán nás toho veľa naučil cez skúsenosť zo zakladania zborov v peruánskej Cajamarce a chválime ho za jeho vernosť počas tých rokov.

(Echoes of Service)