Misia - chápeš, o čo ide?

Autentická misia

Boží Syn nezostal v bezpečnej imunite svojho neba, ďaleko od ľudského hriechu a tragédie. Skutočne vstúpil do nášho sveta. Vzdal sa svojej slávy a pokoril sa, aby slúžil. Vzal na seba našu prirodzenosť, žil náš život, znášal naše pokušenia, prežíval naše žiale, cítil naše bolesti, niesol naše hriechy a zomrel našou smrťou. Hlboko prenikol do našej ľudskosti. Nikdy si nestrážil odstup od ľudí, ktorým by sa bolo vhodní vyhnúť. Priatelil sa s odpadom spoločnosti. Dotýkal sa nedotknuteľných. Nemohol sa viac stať jedno s nami, než sa skutočne stal. Bolo to absolútne stotožnenie lásky...

Avšak keď sa Kristus stotožnil s nami, neodložil ani nijakým spôsobom nezmenil svoju vlastnú totožnosť. Hoci sa stal jedným z nás, neprestal byť sám sebou. Stal sa človekom ale bez toho, že by prestal byť Bohom.

Teraz on posiela nás do sveta, ako predtým poslal Otec jeho do sveta. Inými slovami, naša misia sa má riadiť jeho príkladom. Skutočne každá autentická misia je inkarnačná misia. Vyžaduje si stotožnenie bez straty identity. Znamená vstúpiť do sveta iných ľudí tak ako on vstúpil do nášho, ale bez kompromisov pri našom kresťanskom presvedčení, hodnotách alebo normách.

- John R. W. Stott, Súčasný kresťan, 1992
 

Kontext misie

Ísť „do sveta“ nemusí nutne znamenať cestovanie do ďalekej krajiny alebo k nejakému primitívnemu kmeňu. „Svet“ je sekulárna, bezbožná spoločnosť všade okolo nás. Kristus nás posiela „do sveta“, keď nás postaví do akejkoľvek skupiny, ktorá ho nepozná alebo nectí. Môže to byť na našej ulici, v kancelárii alebo obchode, v škole, nemocnici alebo továrni, alebo dokonca v našej vlastnej rodine. A tu vo svete sme povolaní, aby sme milovali, slúžili, a ponúkali nefalšované obetavé priateľstvo. Aj keď to znie paradoxne, jediný skutočne kresťanský kontext pre svedectvo je svet.

- John R. W. Stott, Naše previnilé mlčanie, 1967
 

Autentická evanjelizácia

Keď Boh prehovoril k nám v Písme, použil ľudský jazyk, a keď k nám prehovoril v Kristu, vzal na seba ľudské telo. Aby sa mohol zjaviť, zmaril sám seba a pokoril. Toto je biblický vzor pre evanjelizáciu. K autentickej evanjelizácii patrí sebazmarenie a pokora; bez toho protirečíme evanjeliu a zle reprezentujeme Krista, ktorého hlásame.

- John R. W. Stott, Biblia v svetovej evanjelizácii, 1981
 

Ježišova misia

Ježišova misia bola misiou súcitu. Slová „misia“ a „súcit“ by sme mali vyslovovať takmer jedným dychom, tak úzko patria k sebe. Znova a znova v evanjeliách čítame, ako bol Ježiš „pohnutý milosrdenstvom“ – raz hladujúcim množstvom bez vodcu, inokedy chorými, inokedy jedným človekom trpiacim malomocenstvom, potom vdovou, ktorá stratila jediného syna. Ľudská bieda v akejkoľvek podobe opakovane vyvolávala jeho súcit. A z milosrdenstva naproti ľuďom v núdzi konal. Kázal evanjelium, učil ľud, sýtil lačných, očistil malomocného, uzdravoval nemocných, vzkriesil m?tveho. To všetko bolo súčasťou jeho poslania. Neprišiel, aby mu slúžili, ale aby slúžil (Mk 10,45). Isteže vyvrcholením jeho sebaobetavej služby bola jeho zmierujúca smrť, ktorou zaistil našu záchranu. Ale jeho misia sa neobmedzila na to, lebo ani ľudská bieda sa takto neobmedzila. Bol poslaný slúžiť a jeho služba sa prispôsobila so súcitnou citlivosťou ľudským potrebám.

- John R. W. Stott, Biblický základ pre zvestovanie Božej slávy, 1977
 

Služba a utrpenie

Miesto utrpenia v službe a v misii sa dnes takmer vôbec nevyučuje. Ale tým najväčším tajomstvom evanjelizačnej a misijnej účinnosti je ochota trpieť, ba zomrieť. Môže to byť zomieranie popularite (kvôli vernému hlásaniu nepopulárneho biblického evanjelia), alebo pýche (využívaním skromných metód v spoľahnutí sa na Svätého Ducha), alebo rasovým a národnostným predsudkom (stotožnením sa s inou kultúrou), alebo materiálnemu pohodliu (prispôsobením sa jednoduchšiemu životnému štýlu). Ale služobník musí trpieť, ak má priniesť svetlo národom a zrno musí zomrieť, ak sa má rozmnožiť.

- John R. W. Stott, Kristov kríž, 1986