PRESŤAHOVALI SME SA
a čo to znamená pre náš zbor

Od roku 2000 sa nachádza náš zbor v Trenčíne už v tretej lokalite mesta. Čo znamená zmena pôsobiska pre náš zbor?

Každé naše doterajšie sťahovanie bolo podmienené rastom a potrebami z neho vyplývajúcimi. Najskôr sme sa stretávali v kultúrnom dome. Sála však bola neprimerane veľká a inú nemali. Bol to depresívny pohľad na malú skupinku ľudí vo veľmi priestrannej sále. Pán nám však posielal nových ľudí. Aparatúru aj s reprobedňami sme vtedy museli nosiť do zboru dvakrát týždenne.

Začali sme sa modliť a dumať nad možnosťou prenajatia priestorov, ktoré by sme mohli mať na 24-hodinové používanie. Pán nám také miesto dal. Na počiatku niektorí veriaci hovorili: „Čo len s takými priestormi budeme robiť? Veď to bude zívať prázdnotou celý týždeň!“

Keď sme sa napokon presťahovali, akoby v momente vznikli ďalšie aktivity a misijné stretnutia, medzi nimi pondelkové modlitebné zhromaždenia, kluby ručných prác, klub pre dorast, prednášky, sobotné hudobné nácviky a otvorili sa aj ďalšie školenia, ktoré by nám ani nezišli na um, keby sme neboli urobili krok viery na nové miesto. Konečne mohli aj naši hudobníci každú sobotu cvičiť hudbu a spev na stabilnom mieste.

Počas 18 mesiacoch sme na tomto mieste rozmnožili biologicky, ale aj obrátením nových ľudí. Nakoniec sme začali registrovať nespokojnosť, že mamičky nemajú kde byť so svojimi bábätkami. Chýbala dodatočná miestnosť ako aj ďalšie štvorcové metre pre utorkové a nedeľné zhromaždenia pre ďalších poslucháčov.

Dnes sme už v tretej lokalite mesta od vzniku nášho zboru v roku 2000. Pán nás priviedol k prenajatým priestorom nad jedným obchodom s potravinami. Už vyše mesiaca sa stretávame na novom mieste a páči sa nám tu. Presun do novej lokality nebol náročný. Platíme rovnako ako pred tým. Máme však viac priestoru, viac miestností.

Kresťanský zbor v Trenčíne, Piaristická 6667, 911 80 Trenčín
(Zboru patria štyri okná na poschodí budovy na obrázku.)

Čo znamená presun spoločenstva do nového prostredia? Aký dopad má takáto zmena na duchovnú existenciu zboru?

Sťahovanie zboru z miesta na miesto sa spája s rozmanitými citovými reakciami. Človek sa cíti pohodlne v zabehnutých koľajach. Okrem toho prežil na starom mieste niečo vzácne s Bohom. Tu sme mnohí urobili veľké rozhodnutia a prežili nádherné momenty s Božím ľudom. Vznikli tu nezabudnuteľné spomienky. Niektorí sa tu obrátili a iní tu zase spoznali svojich najlepších priateľov. Toto miesto sa stalo akýmsi „posvätným“ v našich predstavách. Väzby môžu byť také silné, že proces smútenia nad stratou starej lokality sa podobá zármutku nad mŕtvym priateľom.

V našom zbore sme sa takému „smúteniu“ vyhli tým, že sme ani nemali čas poriadne sa „usadiť“ na starom mieste. Tiež sme si vždy pripomínali, že sme zbor v pohybe a musí nás charakterizovať pútnický model myslenia. Verím, že súčasťou zdravého zborového rastu je aj pozitívny postoj k zmenám. Ak kresťania nechcú prijať zmeny foriem, Boh ich nepožehná. V našom zbore sa snažíme viesť veriacich k tomu, aby považovali zmenu za niečo normálne, očakávané, čo chceme s nadšením objať bez pocitu viny a podozrenia z nevernosti voči našim otcom.

Keď Boh viedol svoj ľud púšťou, Stánok s Božím ľudom putoval z miesta na miesto. Ľud bol v pohybe 40 rokov. Boli pútnikmi. Keby som veril v idey exkluzívnej vetvy bratského hnutia, tak by som práve tu našiel biblickú podporu pre naše časté sťahovanie sa. Lenže viditeľný Stánok nie je zlučiteľný s viditeľnými formami života zboru. Zbor sa nemusí presúvať z miesta na miesto, ako to bolo so Stánkom. Som však presvedčený, že pútnickú mentalitu si musíme nielen zachovať, ale ju aj pestovať. Je to nutné zvlášť v dnešnej dobe uprostred rapídnych zmien, pohybu a transformácií, ktoré sa nás bytostne dotýkajú a ktoré nedokážeme poriadne ani sledovať. Zmenami a rýchlosťou, akou prichádzajú, sme poniektorí dezorientovaní. Sú pre nás ťažké a bolestivé. Niet miesta ani oblasti nášho života, ktorá by nimi nebola bombardovaná a my nemáme kam uniknúť. Preto by sme mnohí najradšej urobili z nášho malého zborčeku posledný a trvalý prístav pokoja, baštu, do ktorej by neprenikla žiadna zmena ako úhlavný nepriateľ našich duší.

Časté sťahovanie sa z miesta na miesto ma niečomu naučilo. Tak ako postavenie nového zborového domu automaticky nezaručí duchovný ani číselný rast veriacich, tak isto ani sťahovanie. Zbor sa nestane príťažlivejší pre nových ľudí novou fasádou alebo len tým, že sa presunie na iné miesto. Príťažlivejším sa môže stať vnútornou premenou, láskou a jednotou. Je to ako odchod človeka z manželstva. Kamkoľvek pôjde, berie si so sebou aj svoje staré problémy a poranenia. Neunikne im a nezanechá ich tam, kde kedysi žil.

Príchod spoločenstva do novej lokality má aj svoje jedinečné výhody. Akákoľvek viditeľná zmena v okolí vzbudzuje v neveriacich ľuďoch určitú zvedavosť a záujem. Začnú sa pýtať, kto sme, čo sme, čomu veríme a čo robíme. Vzniknú nové kontakty a nové vzťahy. Cirkev má byť prístupná čo najväčšiemu počtu ľudí. Pozorujem však, že po krátkom čase sa aj tieto možnosti vyčerpajú a nastane moment izolácie od ľudí, medzi ktorých sme prišli. Ďalšie sťahovanie, ak Pán pridá ďalších ľudí, bude zase na obzore. S ľuďmi na starom mieste sa budeme môcť rozlúčiť slovami: „Boh zachránil ďalších ľudí a pridal ich do nášho spoločenstva. Rastieme! Už by sme sa tu nepomestili. Škoda, že ste nevyužili svoju šancu!“ A toto je pozitívny moment pre budovanie dobrého mena zboru meste.

Sťahovanie zboru vnímam aj ako súčasť duchovného vzdelávania zboru. Aj takto chceme uplatniť misijné poverenie, že máme „ísť a kázať evanjelium“. Fyzický presun na nové miesto prehlbuje naše misijné povedomie. Hovoríme o nových typoch služby, nových ľuďoch a nových misijných možnostiach v novom prostredí. Má to svoj vzdelávací a motivačný efekt pre evanjelizáciu. Mladšia generácia vníma zmenu prostredia ako niečo príťažlivé a ako zdravú dynamiku rastu. V novom prostredí človek tiež spozornie a začne si všímať aj potreby, ktoré neboli výrazné na starom mieste.

Raz som počul staršieho brata modliť sa: „Daj, Pane, aby sme skoro mohli dokončiť stavbu nášho zborového domu, aby sme ti mohli lepšie svätoslúžiť.“ Ale kvalita svätoslužby nemá nič spoločného so samotným miestom zhromaždenia.

Zistil som, že kto neslúži na starom mieste, nezačne automaticky slúžiť ani v novom prostredí. Kto sa neangažuje teraz, nezapojí sa ani potom, pokiaľ sa nestane zmena v srdci, postoji alebo chápaní. Preto si nesmieme sľubovať príliš veľa od žiadnej izolovanej udalosti podobného druhu – ani od vlastného zborového domu, ani od presťahovania sa.

Radi by sme mali svoj vlastný zborový dom, no ani nad balíkom 10 alebo 20 miliónov korún by som sa do toho nehrnul príliš rýchlo. Za úroky vyprodukované touto sumou by sme si radšej prenajali krásne priestory a ešte by nám zostalo dosť na domácu i zahraničnú misiu ako aj pre ďalšieho pracovníka na plný úväzok. Nemali by sme problémy s opravami či údržbou budovy alebo platením domovníka. Za pár rokov bude ten moderný zborový dom staromódny. A okrem toho, nechceme strácať tú drahocennú flexibilitu a mobilitu, ktorá je potrebná pre rastúce a živé kresťanské spoločenstvo uprostred meniaceho sa sveta. Jednoducho musíme poznávať dobu, v ktorej žijeme a hlavne svoje priority.

Je možné, že raz príde doba, kedy bude nutné, aby náš zbor naozaj mal svoj vlastný dom, aby sa práve takto kultúrnym alebo spoločenským spôsobom vyjavila „stabilita“ a „vyspelosť“ Božieho ľudu. No zatiaľ preferujem pohyb. Relokalizácia formuje zbor i jeho misijné povedomie. Winston Churchill raz povedal: „Najskôr my formujeme svoje budovy. Potom budovy formujú nás.“ Nechcem, aby nás formovali, uzemňovali či spútavali fyzické budovy, ale skôr Božie zámery a vôľa pre Jeho Cirkev.

Môj postoj k celej otázke najviac vyplýva z obáv a poznania našej starej ľudskej prirodzenosti, ktorá sa tu na zemi chce uhniezdiť, cítiť pohodlne, bezpečne, príjemne, nerušene a sakrálne. Šírenie evanjelia strateným ľuďom je o hľadaní, sebazapieraní, zomieraní sebe samému a o takom životnom štýle jednotlivca i celého zboru, aby bolo vidieť, že sme ľuďmi v pohybe, vyslaní Pánom Ježišom prenikať do nových území. Každý taký krok ma povzbudzuje.

Jozef Abrman