Evanjelizácia – a prečo?

Trojnásobné obrátenie

Kdesi som počul alebo čítal, že každé Božie dieťa sa musí obrátiť trikrát: Po prvý raz od sveta ku Kristovi, druhý raz od seba (sebastrednosti) ku Kristovmu Telu (= Cirkvi) a tretí raz spolu s Kristom a jeho Telom k svetu. To prvé obrátenie je jasné, druhé pochopiteľné, ale čo to tretie? Spomeňme si ako to bolo s Izraelcami na púšti. Fyzicky síce vyšli z Egypta, ale nosili ho v svojom srdci naďalej. Túžba po ňom sa objavila vždy, keď nastali nejaké problémy. Pán Ježiš povedal, že kde bude náš poklad, tam bude aj naše srdce. „Pamätajte na Lótovu ženu!“ – pripomínal učeníkom.

Nuž, kde je moje srdce naozaj? Ak to chcem vedieť, stačí, keď si urobím časový prehľad pracovného dňa. Čomu venujem najviac času? Mnoho kresťanov ostáva v svojom duchovnom živote na polceste. Opustili síce „Egypt“, ale nie sú ochotní zaplatiť cenu za vstup do „zasľúbenej zeme“. Nie sú pripravení chodiť vierou, pretože hoci vedia o „mede a mlieku“ z rozprávania iných kresťanov, počuli aj o Enákovcoch, s ktorými budú možno raz bojovať – a preto vo svojom duchovnom živote trochu „pribrzdili“. Takýchto kresťanov treba len poľutovať, pretože už nedokážu užívať svet, tak ako kedysi, keď boli ešte neveriaci. Zároveň ale nevychutnávajú krásu posvätenia a života závislosti na Pánovi Ježišovi, pretože sa obávajú problémov, ktoré by im takéto rozhodnutie mohlo priniesť.
 

Spoločenstvo, nie sólisti

Boh sa rozhodol, že v svojom pláne záchrany ľudstva bude používať cirkev a nie nezávislých jednotlivcov. O Cirkvi sa píše, že ju nepremôžu ani brány ríše smrti. Cirkev sa nazýva aj Telom Pána Ježiša alebo Jeho Nevestou. Nikto z nás ako jednotlivec nemôže povedať, že je Telom Krista alebo jeho Nevestou. To platí len o celku, o Jeho Cirkvi, ktorá je zložená zo všetkých skutočne veriacich ľudí všetkých čias. Tomuto spoločenstvu patrí väčšina novozmluvných zasľúbení rovnako ako celá budúca večnosť. Len vo vzájomnej službe v miestnom zbore, ktorý je akousi miniatúrou celej Cirkvi, môžeme duchovne rásť a zveľaďovať dary milosti (charizmy), ktoré nám Pán zveril.

Mnohí to jednoducho nechcú vziať na vedomie a chceli by slúžiť Bohu na vlastnú päsť – ako partizáni: Len ja a Boh. Spomeňme si, ako sa obrátil Saul v Damašku. Boh ho nechal zápasiť tri dni a tri noci v úplnej tme a až potom poslal k nemu jednoduchého služobníka, ktorý ho priviedol nielen ku Kristovi, ale Boh mu cez neho ukázal význam nového spoločenstva, ktoré sám založil. Pre Saula to muselo byť iste ponižujúce, aby jeho, spoločensky vysoko postaveného človeka, usmerňoval nejaký neznámy „nikto“ menom Ananiáš. Ale tento „nikto“ bol poslaný samotným Pánom, aby Saulovi otvoril oči, vysvetlil mu evanjelium, pokrstil ho, skrze neho bol Pavol naplnený Svätým Duchom a dostal potvrdenie služby, ktorú mu Pán pripravil. Je pozoruhodné, ako rýchlo sa Saul učil. V Písme čítame, že hoci bol obdarovaný Bohom ako nikto iný z jeho súčasníkov, nikdy počas svojej služby sa nespoliehal sám na seba ani nikam nešiel na vlastnú päsť – hoci až oveľa neskôr pochopil tajomstvo Cirkvi v celej jeho šírke a hĺbke.

Mnohí chcú byť kresťanmi, chcú pracovať, ale bez väzby na nejaké spoločenstvo. To však podľa Božieho Slova jednoducho nejde. Nestačí si doma čítať Bibliu a modliť sa, prípadne i svedčiť o Pánovi Ježišovi ako Spasiteľovi iným. Mnohí túto pravdu ignorujú a dobrovoľne sa stávajú duchovnými tulákmi a bezdomovcami. Vôbec netušia, o čo sa ochudobňujú! Pokiaľ sa neobrátia od seba ku Kristovmu Telu – cirkvi, budú pre Boha takmer nepoužiteľní. Len v spoločenstve Božieho ľudu môžeme byť okresávaní ako „živé kamene“ do podoby, ktorú pre nás naplánoval Boh.

Miestna cirkev ako Božia rodina je hmatateľným a viditeľným prejavom Božej lásky. Nemusí okolo seba trúbiť: „Tu sa schádzajú kresťania“. Jednoducho všetci, ktorí prídu s nimi do kontaktu, to pocítia. Láska k Bohu, ku kresťanom a ľudom naokolo je tou legitimáciou, ktorá ostatných dostatočne presviedča o Božej prítomnosti v strede Jeho ľudu. (Ján 13,35).
 

Všetko živé rastie a množí sa

Neviditeľná Cirkev má aj viditeľný prejav, je to miestny zbor. Kresťanský život sa podľa Písma odohráva v rámci zboru. Ak to spochybníme, tak môžeme vyhodiť z Nového zákona najmenej jeho dve tretiny. Cirkev je Boží projekt nádeje pre stratené ľudstvo. Cirkev ako živý organizmus má vlastnosti, ako majú ostatné živé organizmy. A ako vieme, všetko živé rastie a množí sa. Ak sa zbory nereprodukujú a nezakladajú nové zbory, sú chorým organizmom, ktorý potrebuje Boží uzdravujúci zásah – ak nechceme hneď myslieť na konečný osud siedmych zborov z knihy Zjavenia Jána.
 

Soľ a svetlo svetla – citeľný a viditeľný zbor

Aby zbory mohli prirodzene rásť a množiť sa, musia učeníci Pána Ježiša zažiť tretie obrátenie, spomínané v úvode tohto článku. Učeníci sú podľa slov Pána Ježiša soľou a svetlom sveta.

a) Sú poslaní do sveta, aby ovplyvňovali svoje okolie. Vplyv kresťanov miestneho zboru v spoločnosti by mal byť citeľný. Koncentrovaná soľ v sáčku na poličke, alebo v nejakej nádobe je nanič. Až keď sa dostane do jedla – hoci v malom množstve, urobí svoju prácu. Preto Pán Ježiš prikazuje učeníkom: „CHOĎTE teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého, učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta. Amen.“ (Mt 28,18-20). V spoločenstve veriacich sa cítime ako ryba vo vode – nič proti tomu – ale Pán Ježiš jasne hovorí, že máme ÍSŤ ako On a „hľadať, to čo bolo zahynulo“. Pri rozlúčke so svojimi učeníkmi zdôrazňoval: „Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás“. (Ján 20,21).

b) V druhom obraze o úlohe veriacich hovorí Pán Ježiš o svetle. Tým podčiarkuje druhé poslanie kresťanov: byť viditeľnými v spoločnosti, neschovávať sa, nezatvárať okná a dvere, aby nám nikto našu pohodu nerušil. Pavol hovorí Filipanom, že máme svietiť vo svete, nie(len) v zbore, kde je nám fajn a všetci nám prikyvujú: „Aby ste boli bez úhony a úprimní, deti Božie bezvadné uprostred pokolenia krivého a prevráteného, medzi ktorými svieťte ako svetlá na svete“ (Fil 2,15). Karafiátove chrobáčiky vedeli, že nemajú sedieť doma, ak chcú byť Bohu poslušní a užitoční. Len v tme bolo ich svetlo vidieť.
 

Boží plán pre dnešný svet

Keď prvá cirkev v Jeruzaleme otáľala poslúchnuť jasný príkaz Pána Ježiša, ísť, aby sa evanjelium šírilo do celého sveta, Pán poslal na nich tvrdé prenasledovanie, ktoré ich prinútilo odísť z bezpečia Jeruzalema. Tak vznikali nové zbory. Myslím, že existujú aj lepšie impulzy pre evanjelizáciu a misiu.

Príklady hodné nasledovania poznáme aj z našej histórie: Len preto, že v minulosti bratia ako Sadloň, Butcher, Siracký, Pavlovič, Mrozek, Křesina a iní boli poslušní tomuto Pánovmu príkazu, existuje väčšina dnešných Bratských (Kresťanských) zborov. Oni nečakali, až prídu neveriaci k nim, ale išli za nimi – a ak to bolo treba, tak sa aj presťahovali. Tak vznikali nové zbory. Evanjelium zhmotnené v konkrétnom miestnom zbore umožní hľadajúcim nielen počuť, ale aj vidieť Boží dokonalý plán pre tento svet – ktorým je Cirkev. Pán Ježiš Kristus a množstvo nových duchovných domovov (zborov) vznikajúcich na rôznych miestach sú Božou odpoveďou na problémy každej generácie – aj tej našej. A mali by sme uvažovať, čo nás v zbore čaká, ak nám Pán pridá ďalších zachránených.

Počul som ponosy istej sestry, že v minulosti to bolo v ich zbore oveľa lepšie, pretože – hoci ich bolo málo – cítila sa tam doma a so všetkými mala takmer rodinné vzťahy. Teraz sa cíti medzi novými ľuďmi veľmi neisto. Nuž, je dobré si uvedomiť, že ak Pán bude pridávať zachránených, nebudeme sa môcť len „viezť“ ako je to často doteraz, ale budeme musieť aj my „ťahať“.

Na nás záleží, či počujeme Pánovo volanie, priložíme ruku k dielu a budeme pripravení realizovať Jeho víziu s týmto svetom. Osobne som presvedčený, že pre kresťana neexistuje väčšia radosť a požehnanie, ako byť súčasťou tohto Božieho nádherného plánu.

Ľubomír Vyhnánek