Roztrhané rifle

Kúpil si rifle. A potom ich trhal. Do rúk vzal nôž a na stehnách a kolenách ich začal rezať. Matka je z toho mimo. Andrej patrí medzi milióny mladých ľudí, ktorí robia to isté. Prečo?

Ide len o módny výstrelok, ktorý včera prišiel a dnes odchádza? Možno áno. Pochopili sme však ako kresťania, aké znamenie sa skrýva v „móde“ roztrhnutého odevu? Rozumieme symbolom dnešnej doby?

Roztrhnuté rifle s rozstrapkanými dierami, odtrhnuté rukávy na tričku, mikina obrátená naruby, nadmerná veľkosť nohavíc či svetra, atď. sú symbolmi bolestného trhania duše, ktoré chce Andrej vyjaviť navonok. Signály, ktoré vysiela svojim odevom, často čítame ako jednu podivnú epištolu, ktorá nám nedáva zmysel. Pohŕdame ním. Ak však vstúpime do jeho vnútra, uvidíme, že Andrej trpí a že jeho srdce je trhané presne tak, ako jeho odev. Odev je komunikačný prostriedok. Ak cíti, že jeho svet je celý otočený naruby, tak to povie aj svojou mikinou. Oblečie si ju naruby, pretože medzi jeho myšlienkou a činom je harmónia. On nie je pokrytec. Odtrhnutý rukáv je symbolom duchovnej straty. Cíti, že ako človek už nie je úplný, že mu niečo chýba. Andrej stratil niečo cenné. Dospelosť so všetkými jej povinnosťami vníma ako nadrozmerné háby, do ktorých sa musí predčasne obliecť. Nadrozmerným svetrom nám hovorí o stratenom detstve, odcudzenosti a zneistenej identite. Pýta sa: „Som ešte dieťa, alebo už dospelý? Kto vlastne som?“ Patrí medzi milióny mladých ľudí, ktorí nestihli žiť svoje detstvo a už sa musia obliekať do sveta dospelosti s jej stresmi, nápormi a nárokmi. Cíti sa ako dieťa - bez síl a možno i vôle ísť ďalej. Cíti, ako by medzi nás ani nepatril.

Kresťania, ako sa máme k takémuto človeku 21. storočia priblížiť? Na pekné reči je alergický a informáciami preťažený. Kam ho zavedieš, keď mu povieš „poď a vidz“? (Ján 1,40) Máme v našom živote a v našich zhromaždeniach čo ukázať strácajúcej sa generácii?

Andrej musí spoznať komunitu rýdzich kresťanov, ktorí poznajú roztrhnutie srdca (Joel 2,13) a žijú vyjavujúcou sa Kristovou láskou a slobodou. Ako vyzerá tvoj duchovný šatník? Obliekol si sa do pokory, súcitu a lásky? Je tvoj život epištolou, ktorú čítajú všetci ľudia alebo len veriaci v zbore? Nie je tvoj život škrabopisom? Si svetlo! Svetlo predsa patrí tam, kde je tma!

Žiaľ, naša radosť v Pánovi je neraz taká hlboká, že ju už nikto nedokáže ani vidieť. A naša sloboda? Veru ju musíme často zoširoka vysvetľovať a hájiť mnohými biblickými odvolávkami. Pán Ježiš povedal, že musíme žiť tak, aby na nás bolo niečo VIDIEŤ (Mt 5,16).

Priatelia, roztrhané rifle hovoria o kultúre bolesti. Mladí ľudia volajú po vyslobodení, naplnení a láske. My tvrdíme, že to všetko máme. Roztrhané rifle sú výzvou, aby sme im ukázali Krista uprostred komunity pravdy, lásky, vyslobodenia a autentických vzťahov.

Bez roztrhnutej opony – Kristovho tela vydaného na ukrutnú smrť – by sme nemali ľuďom s trhlinami v srdci čo ponúknuť. Tak ako Andrej odhaľuje svoj vnútorný svet, tak i náš vnútorný a živý vzťah s Pánom Ježišom sa musí prejavovať vo viditeľných podobách. Neskrývajme sa za výhovorkou, že to je všetko len duchovná realita. Ak zostaneme len pri slovách, Andreja stratíme. Slovo sa musí stať telom a prebývať medzi ľuďmi v plnosti pravdy i príťažlivej milosti. Inak budú naše slová len hlukom.

Andreja nezaujíma, ako obhájiš svoju pravdu vedeckými dôkazmi, ale či ju dokážeš osobne žiť. Nepotrebuje hlboké teoretické vysvetlenia o viere, ale chce vidieť, ako ťa pravda oslobodila. Ak svoje oslobodenie nevieš ukázať, tak mu nemáš čo dať. Ak naše zbory nedokážu vyjavovať Krista a láskou sprítomňovať usvedčujúce slovo z hriechu v podobe, ktorej on rozumie, tak nikdy nepadne na svoju tvár a nebude vyznávať, že je Boh medzi nami (1Kor 14,24-25). Andrej je nepriateľom pretvárky, falošnosti, predstierania, otrockých foriem a napodobenín. Dokonalý nemusíš byť, ale rýdzi áno. Ani rifle si trhať nemusíš, no bez roztrhnutého srdca nad sebou samým i nad prichádzajúcou dezorientovanou generáciou sa táto sotva stane súčasťou Božej rodiny.

Jozef Abrman