PERSPEKTÍVA č. 2/2004

 

John White:

Podobenstvo
o pomarančovníkoch

Snívalo sa mi, ako som sa viezol po typickej floridskej ceste – tichej a rovnej a prázdnej. Po oboch stranách sa rozprestierali sady pomarančovníkov. Ako som sa na ne z času na čas obzrel, rad za radom stromov sa tiahli od cesty do nekonečna, ich koruny plné okrúhlych oranžových plodov. Bola oberačková sezóna. Míľu za míľou môj údiv rástol. Kto to všetko pooberá?

Odrazu som si uvedomil, že za tie hodiny cestovania (a podľa toho viem, že sa mi to muselo snívať), som nevidel ani živej duše. V sadoch nebolo ani človiečika. Žiadne iné auto neprešlo okolo mňa. Ani jeden jediný dom nestál vedľa diaľnice. Bol som úplne sám v lese pomarančovníkov.

Konečne som uzrel nejakých oberačov. Ďaleko od cesty, temer na obzore videl som pracovať malú skupinu, akoby utopenú v mori neobraných pomarančov. O mnoho míľ ďalej som uvidel ďalšiu. Nie som si tým istý, ale mal som taký pocit, že zem podo mnou sa otriasa tichým výsmechom nad beznádejnosťou ich snaženia. Ale oni oberali ďalej.

pomarancovnik

Slnko už dávno prekročilo zenit a tiene sa predlžovali, keď som nečakane za zákrutou uzrel tabuľu s nápisom: KONIEC OPUSTENÉHO OKRESU. VITAJTE V DOMÁCOM OKRESE! Kontrast bol taký ohromujúci, že som to nestíhal vnímať. Musel som spomaliť, lebo cesta bola zrazu plná áut. Ľudia po tisíckach prúdili ulicami i chodníkmi.

Ešte ohromujúcejšia bola zmena v sadoch pomarančov. Tiež tu boli sady a v nich hory ovocia. Ale kam sa podelo to ticho a pusto? Sady kypeli smiechom a spevom davov ľudí. Vlastne viac než stromy som si teraz všímal ľudí. Ľudí a domy.

Zaparkoval som na kraji cesty a vmiešal sa do davu. Pekné šaty, vyleštené topánky, drahé obleky a naškrobené košele – začal som si pripadať zvláštne v mojom pracovnom odeve. Každý vyzeral tak sviežo, tak povznesene a tak šťastne.

„Je nejaký sviatok?“ opýtal som sa pekne nahodenej dámy, ktorá kráčala zarovno so mnou.

Pozrela na mňa trocha udivene a potom jej na tvári zahral blahosklonný úsmev.

„Vy ste asi cudzinec, však?“ povedala, a prv, než som mohol odpovedať, dodala, „Dnes je predsa Deň Pomarančov.“

Asi musela na mojej tvári vidieť nechápavý výraz, lebo pokračovala: „Je dobré odložiť jeden deň v týždni každodenné starosti stranou a zbierať pomaranče.“

„A vy neoberáte pomaranče každý deň?“ spýtal som sa.

„Pomaranče by sa mohli oberať hocikedy,“ odvetila. „Každý deň by sme mali byť pripravení oberať pomaranče, ale Deň Pomarančov je tu na to, aby sme sa obzvlášť venovali oberaniu.“ Rozišli sme sa a ja som sa vybral smerom k stromom. Väčšina ľudí tu niesla pod pazuchou knihu. Krásne viazanú v koži, so zlatorezom, a na čelnej strane sa skvel zlatými písmenami nadpis „Príručka oberača pomarančov.“

Potom som si všimol, že okolo jedného pomarančovníka boli usporiadané sedadlá v postupne stúpajúcich radoch. Takmer všetky boli obsadené, ale keď som sa priblížil, usmiaty dobre oblečený pán mi podal ruku a ukázal mi miesto.

Tam dole okolo kmeňa pomarančovníka som videl hŕstku ľudí. Jeden práve niečo hovoril všetkým sediacim, a práve, keď som prišiel k sedadlu, sa všetci postavili a začali spievať. Muž vedľa mňa mi ukázal svoj spevník. Volal sa Piesne pomarančových sadov.

Chvíľu spievali, vedúci oduševnene kýval rukami a v prestávkach medzi piesňami povzbudzoval zhromaždených, aby spievali hlasnejšie.

Bol som stále viac zmätený.

„Kedy začneme oberať pomaranče?“ spýtal som sa muža, čo mi požičal knižku.

„Už zakrátko,“ povedal mi. „Chceme, aby sa najprv každý správne naladil. A chceme, aby sa tu pomaranče cítili vítané.“ Myslel som si, že žartuje, ale jeho tvár bola vážna.

Po nejakom čase jeden tlstejší pán vystriedal vedúceho spevu a po prečítaní pár viet z dobre ohmatanej Príručky oberača pomarančov začal rečniť. Nebolo mi jasné, či oslovuje ľudí alebo pomaranče.

Začal som sa obzerať a obďaleč som uvidel viac skupín podobných našej, zhromaždených okolo osamelého pomarančovníka a počúvajúcich iných tlstých mužov. Okolo niektorých pomarančovníkov bolo prázdno.

„Z ktorých stromov budeme oberať?“ spýtal som sa muža vedľa mňa. Vyzeral nechápavo a tak som ukázal na stromy okolo nás.

„Toto je náš strom,“ povedal, ukazujúc na ten, okolo ktorého sme boli zhromaždení.

„Ale veď nás je tu priveľa na to, aby sme oberali z jedného stromu,“ zaprotestoval som. „Veď je tu viac ľudí, ako pomarančov!“

„Ale my neoberáme pomaranče,“ vysvetľoval muž. „Neboli sme k tomu povolaní. To je práca pre Vrchného Oberača. My sme tu na to, aby sme ho podporovali. A vôbec, nemáme na to ani školy. Musíte vedieť, ako taký pomaranč premýšľa, ak ho chcete úspešne obrať – rozumiete, pomarančová psychológia. Väčšina z týchto ľudí,“ pokračoval, ukazujúc na zhromaždených, „nikdy nechodila do Príručkovej školy.“

„Príručková škola,“ šeptal som, „to je čo?“

„Tam sa chodí študovať Príručka oberača pomarančov,“ pokračoval môj informátor. „Je tomu veľmi ťažko rozumieť. Potrebujete roky štúdia, kým sa v tom vyznáte.“

„Aha,“ zamrmlal som. „Netušil som, že oberanie pomarančov bude taká veda.“

Tlstý muž vpredu stále rečnil. Tvár mal rozpálenú do červena, vyzeral, že je kvôli čomusi rozhorčený. Nakoľko som do toho mohol vidieť, asi bola nejaká rivalita medzi rôznymi skupinami oberačov. Ale vzápätí sa mu tvár rozžiarila.

„Avšak my nie sme opustení!“ zvolal. „Je mnoho vecí, za ktoré môžeme byť vďační. Za minulý týždeň boli do nášho košíka pridané tri pomaranče, a taktiež sme úplne vyrovnali dlh za čalúnenie sedadiel, na ktorých práve sedíte.“

„Nie je to úžasné?“ ochkal muž vedľa mňa. Neodpovedal som. Cítil som, že kdesi čosi nie je v poriadku. Toto všetko mi pripadalo ako príliš prekomplikovaný spôsob oberania pomarančov.

Tlstý muž sa blížil k vyvrcholeniu svojho prejavu. Atmosféra bola nabitá. Vtom, s dramatickým gestom siahol na strom a vložil do košíka pri nohách dva pomaranče. Zaznel ohlušujúci potlesk.

„Teraz začneme oberať?“ spýtal som sa svojho informátora.

„A čo prepánajána myslíte, že robíme?“ zasipel. „K čomu podľa vás smerovala táto úžasná snaha? V tejto skupine sa skrýva väčší potenciál pre oberanie pomarančov, než v celom Domácom okrese. Tisíce dolárov boli venované na ten strom, čo tu vidíte.“

Rýchle som sa ospravedlnil: „Nechcel som byť kritický. Iste Vrchný Oberač musí byť nesmierne zručný. Ale – nemohli by sme aj my skúsiť? Veď je tu toľko pomarančovníkov, čo treba obrať. Všetci máme pár rúk a môžeme čítať Príručku.“

„Keby ste sa tomu venovali tak dlho, ako ja, uvedomovali by ste si, že to nie je všetko také jednoduché,“ odpovedal. „Jedna vec je, že nie je dosť času. Musíme chodiť do roboty, starať sa o rodinu a o dom. Musíme...“

Ale už som ho nepočúval. Začínalo mi svitať. Nech boli títo ľudia čímkoľvek, oberačmi neboli. Zbieranie pomarančov bolo pre nich len zábavkou na víkend.

Opáčil som niekoľko ďalších skupín okolo stromov. Nie všade mali taký vysoký akademický štandard pre oberačov. Niekde mali kurzy o oberaní pomarančov. Pokúšal som sa povedať im o stromoch, čo som videl v Opustenom okrese, ale veľmi ich to nevzrušovalo.

„Ešte sme nepooberali tu u nás,“ bola ich zvyčajná odpoveď.

Slnko sa chýlilo k západu, keď som unavený okolitou aktivitou a hlukom sadal do auta a vybral som sa naspäť cestou, ktorou som prišiel. Za krátku chvíľu boli okolo mňa znova ozrutné vyľudnené sady pomarančovníkov.

Avšak bola tu akási zmena. Počas mojej neprítomnosti sa niečo stalo. Všade naokolo bola zem posiata opadanými plodmi. Ako som sa prizeral, pred mojimi očami zo stromov pršali pomaranče. Spústa ich nahnitých ležala na zemi. Bolo to také zvláštne, a môj zmätok rástol, keď som myslel na všetkých ľudí v Domácom okrese.

Vtom s dunením spoza stromov zaznel hlas: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov…“

A potom som sa prebudil.

(prel. z knihy The Race)

začiatok   |   obsah   |   nasledujúci článok