|
Milan Michalko st.:EVANJELIZÁCIAAKO NEODDELITEĽNÁ SÚČASŤ
|
| Na tomto mieste prinášame veľmi praktický príspevok brata Michalka z Kresťanského zboru Ostrava-Zábřeh prednesený na 3. misijnej konferencii v Modre. Autorov nekompromisný pohľad na zborový život, vedenie, výchovu a evanjelizáciu vychádza z Písma a zároveň sa opiera o zažité skúsenosti. |
A. ÚVOD
Moji milí, sme účastníkmi misijnej konferencie. Mám za to, že sa všeobecne uznáva rozdelenie misie na vonkajšiu a vnútornú podľa toho, či jej objektom sú obyvatelia vlastnej alebo cudzej krajiny. Verím, že Pán Boh dá milosť našim národom, aby sme v budúcnosti aj zo Slovenskej a Českej republiky vysielali misionárov do zahraničia. Bratské hnutie vo svete patrí v tejto oblasti medzi najaktívnejšie evanjelikálne spoločenstvá, teda máme u nás doma aj v tomto smere čo doháňať. Pokiaľ poznám situáciu v novom bratskom hnutí v Českej republike, minimálne jeden mladý manželský pár a jedna sestra sa na takúto službu intenzívne pripravujú, takže naznačená vízia nie je len nejakým nereálnym snom…
Táto konferencia sa týka najmä vnútornej misie pre ktorú sa používa pojem „evanjelizácia“ a ktorého sa i ja pridržím. Naše zaostávanie v tejto oblasti za bratskými zbormi v zahraničí - a najmä za predstavami Pána Cirkvi - nie je o nič menšie a považujem za správne, že sa spočiatku koncentrujeme na ňu, že najprv si takpovediac „zametieme pred vlastným prahom“. Určite je zákonitou skutočnosťou, že vyslanie misionárov do zahraničia pripravujú v ČR práve zbory, ktoré sú veľmi aktívne v evanjelizácii obyvateľov vlastného mesta.
Svojmu príspevku som dal dosť dlhý, ale výstižný názov: „Evanjelizácia ako neoddeliteľná súčasť bežnej zborovej práce“. Zdá sa mi totiž, že naše evanjelizačné aktivity sú na jednej strane príliš často charakterizované kampaňovitosťou, jednorazovosťou a na strane druhej ich príliš často vykonávajú len jednotlivci či malé skupiny. Bol by som rád, keby nám v pamäti utkvela trojnožka, symbolizujúca tri piliere, na ktorých je podľa môjho biblického poznania a podľa získaných skúseností založená zborová práca. Ak mám pre pomenovanie týchto troch pilierov použiť vždy len jedno podstatné meno, tak volím tieto názvy:
|
• STARŠOVSTVO
Trochu rozšírené a upresnené názvy by mohli byť: • Biblické vedenie zboru ako celku
Skôr než si tieto tri piliere zborovej práce objasníme, chcel by som trochu predstaviť seba a Kresťanský zbor v Ostrave-Zábřehu, ktorý je tiež na uvedených pilieroch vybudovaný a snaží sa slúžiť na Božiu slávu. | 
|
B. ZÁZEMIE A VÝCHODISKÁ
Patrím k tým šťastlivcom, ktorí majú niečo, čomu hovorím „dlhý kresťanský rodokmeň“. Pána Ježiša som prijal ako svojho Spasiteľa už pred pol storočím. Naši veriaci rodičia poslúžili k obráteniu tiež mojim dvom bratom; ich rodičia v druhej dekáde minulého storočia patrili k zakladateľom Kresťanského zboru v Batizovciach. Podobne je na tom aj moja manželka Daniela z Ostravy a teraz patrí k najväčším radostiam nášho života, že aj naše dve deti a ich partneri (a už aj najstaršie vnúčence) pokračujú v nesení tejto „štafety“.
Keď čítam nejaký článok alebo knižku, veľmi ma zaujíma, čo má autor „za sebou“, či aké má „morálne právo“ písať o tej téme. Považujem preto za vhodné zmieniť sa ešte o mojom vzťahu k zborom znovuzrodených kresťanov a teda aj o zázemí a východiskách, s ktorými myšlienky tohoto príspevku úzko súvisia.
Môj zborový život je spojený predovšetkým s tzv. bratským hnutím a jeho československou podobou, známou od r. 1956 pod názvom Kresťanské zbory. Čím som starší, tým viac som vďačný Pánovi a cením si to, že ma urobil údom svojho Tela a dal mi šancu slúžiť práve v rámci bratského hnutia. Počiatočných 6 rokov po zvovuzrodení som patril do zboru v Nitre, potom na prelome 50. a 60. rokov 5 rokov v Prahe (v období vrcholnej služby bratov Kurza a Kořínka), a od r. 1962 celých 30 rokov v ostravskom zbore, ktorý má teraz sídlo vo východnej časti Ostravy, zvanej Kunčičky. Posledných 10 rokov pôsobím v zbore Ostrava-Zábřeh, ktorý patrí do južnej časti tohoto mesta s viac ako tristotisíc obyvateľmi. Vďaka pravidelným návštevám rodných Batizoviec poznám dosť dobre aj Kresťanský zbor v tejto obci.
V osemdesiatych rokoch minulého storočia som mal dobré kontakty s bratským hnutím v bývalej Nemeckej demokratickej republike, kde bola ich služba v rámci krajín socialistického tábora mimoriadne účinná a inšpiratívna. Úzke vnútorné spojenie s nemeckými bratskými zbormi zostáva dodnes mojou veľkou radosťou a povzbudením. Poloha Ostravy a zrozumiteľnosť jazyka priniesli v uplynulých desiatkach rokov aj dobré kontakty s bratským hnutím v susednom Poľsku. V súvislosti so založením českej a slovenskej redakcie časopisu -ethos- som mohol začiatkom deväťdesiatych rokov pozorovať aj život niektorých bratských zborov vo Švajčiarsku.
V rokoch 1999 a 2001 sme s manželkou mali možnosť stráviť dvakrát po piatich mesiacoch na študijnom pobyte v Salzburgu a v zboroch nového bratského hnutia v Rakúsku, ktoré sú založené a pracujú na rovnakých biblických princípoch a pilieroch. Rád vyhovujem želaniu organizátorov tejto misijnej konferencie a budem sa s vami aspoň trochu zdieľať aj o službe zborov v susednej krajine a o ich skúsenostiach.
Dobré vzťahy a kontakty s jednotlivcami a zbormi znovuzrodených kresťanov z iných spoločenstiev v rámci Československa v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia (najmä z Cirkvi bratskej, Bratskej jednoty baptistov, Evanjelickej cirkvi metodistickej a Sliezskej evanjelickej cirkvi a.v.) boli pre môj duchovný vývoj veľmi dobrým prínosom. Samostatne musím menovať kontakty s veriacimi z niektorých zborov CB na Slovensku, kde sme sa za hlbokej komunistickej totality učili základom učeníctva a evanjelizácie.
Pokiaľ ide o KZ Ostrava-Zábřeh, bol založený v r. 1993 (po približne ročnej príprave) len niekoľkými vyzretejšími kresťanmi a ďalšími čerstvo znovuzrodenými veriacimi v celkovom počte asi pätnástich jednotlivcov. Vďaka Božej milosti a uplatňovaniu biblických princípov nás bolo po 6 rokoch už viac ako sedemdesiat Pánovi oddaných Božích detí. Asi dvadsať veriacich z nášho spoločenstva potom začalo v r. 1999 samostatnú prácu v západnej časti Ostravy a o tomto zbore (Ostrava-Poruba) bude referovať br. Mellwig.
Niektorí z vás si asi pamätajú, že prvé roky existencie nového zboru v Ostrave-Zábřehu boli poznamenané aj nejasnosťami a nedorozumeniami. Nedá sa tu a teraz s tým podrobne zaoberať, ale chcel by som uviesť aspoň jednu okolnosť, ktorú považujem za základnú a ktorá súvisí s našou témou a rozmýšľaním o úlohe biblického zboru. Jedná sa o rozdielny vnútorný postoj k poslaniu zboru, ktorý vo svojich dôsledkoch spôsoboval akúsi „mimobežnosť“ dialógu a diskusií. Všeobecne je medzi kresťanmi dosť rozšírená - už či v ich vedomí alebo v podvedomí - predstava zboru ako cieľa nášho kresťanského úsilia, preto napr. vysoko oceňujeme všetko, čo napomáha dosahovaniu tohoto cieľa, aj keď sa tak často deje za cenu nezdravých kompromisov. Naše presvedčenie od začiatku novej zborovej práce bolo a aj teraz je, že zbor kresťanov, miestna cirkev Pána Ježiša Krista, je prostriedok a nie cieľ. Prostriedok k oslave Boha, prostriedok k duchovnému rastu kresťanov, prostriedok k šíreniu evanjelia atď.
C. TRI PILIERE ZBOROVEJ PRÁCE
Vráťme sa teraz k našej téme. Štruktúru troch zborových pilierov som formuloval zo znalostí novozákonného biblického posolstva a praktických skúseností dosť dávno predtým, než mi „padla do očú“ nasledujúca správa zo života prvotnej cirkvi a Pavlovej i Barnabášovej služby v Sk 14,21-23 , ktorá potvrdzuje ich funkčnosť:
A keď dozvestovali tomu mestu evanjelium a získali mnohých za učeníkov, navrátili sa do Lystry, do Ikonia a do Antiochie, upevňujúc duše učeníkov a napomínajúc ich, aby trvali vo viere, a hovorili, že musíme cez mnohé súženia vojsť do kráľovstva Božieho. A vyvoliac im starších po zboroch a keď sa pomodlili s pôstom, poručili ich Pánovi, v ktorého uverili.
1. STARŠOVSTVO
Žiadna iná duchovná zborová služba (napr. učiteľ, pastier, evanjelista a pod.) nie je v Biblii z hľadiska Bohom požadovanej kvalifikácie i náplne tak podrobne vyšpecifikovaná, ako práve služba staršieho. Približne dvadsať Božích predpokladov a požiadaviek z 1Tm 3, Tt 1 a 1Pt 5 na morálny a duchovný charakter, na schopnosti i motiváciu kandidáta na staršieho zboru je dostatočne jasných, aby sme ich mohli rozoznať a rešpektovať. Písmo pritom dosť jasne vysvetľuje nielen zodpovednosť starších, ale aj povinnosti a postoje nás, veriacich v zbore, vo vzťahu ku starším zboru.
Patrí medzi veľké úspechy Božieho nepriateľa Satana, že sa mu podarilo, aby zbory Pána Ježiša Krista zlyhávali práve v tejto kľúčovej záležitosti. Stotožňujem sa preto s naliehavým volaním Božích služobníkov súčasnosti k obnove biblického vedenia zborov. Aby sa to dosiahlo, možno je potrebné situáciu vyhrotiť, ako to urobili bratské zbory v niektorých krajinách: „Biblické staršovstvo je teda tím duchovných pastierov, vodcov, ktorí spĺňajú biblické požiadavky. Množstvo nekvalifikovaných starších nie je miestnemu zboru na nič. Radšej nemať žiadnych starších, ako nesprávnych. Miestny zbor musí s celou vážnosťou trvať na biblicky kvalifikovaných starších, aj keď to môže trvať roky, než takí vyrastú.“ (Strauch, 1995).
Som vďačný Pánovi, že v tejto základnej veci sme od samého začiatku v zbore Ostrava-Zábřeh ani na chvíľu nezaváhali. A želal by som vám všetkým poznať v praxi, s akou oddanosťou a láskou sa starší nášho zboru všestranne o zverených veriacich starajú, ako jednotlivcov i celý zbor vedú - a na druhej strane ako ich zbor miluje a podporuje, aké panujú vzťahy medzi samotnými staršími i medzi nimi a zborom. (Pre istotu poznamenávam, že to nie je samochvála, lebo ja sám od r. 1999 už nie som starším tohoto zboru; spolustarší i veriaci v zbore s pochopením prijali moje vysvetlenie a žiadosť, aby ma z tejto zodpovednosti uvoľnili.)
Základnou „pracovnou náplňou“ starších zboru podľa Biblie je to, čo v prvotnej cirkvi vykonávali apoštolovia: Božie Slovo a modlitba (Sk 5,4). Vnímam, že väčšina zodpovedných bratov našich zborov sa príliš veľa venuje organizačným a iným zborovým činnostiam. Samozrejme, pred Pánom aj pred ľuďmi sú zodpovední aj za tieto oblasti, ale pre ich riadenie by si mali vychovať duchovne zrelých a odborne vyspelých spolupracovníkov. Uvediem aspoň jednoduché príklady: jestvuje biblický dôvod k tomu, čo asi prevláda vo väčšine našich zborov, že papierové peniaze zo zbierky každý týždeň „rovnajú“ a drobné mince počítajú starší zboru? Tí by sa hádam mali po skončení zhromaždenia venovať duchovnej práci a kontaktu s ľuďmi… A v koľkých zhromaždeniach vykonávajú starší zboru funkciu pokladníka a účtovníka ale aj iné úlohy, ako napr. redaktor zborového spravodaja, dirigent spevokolu a pod. Určite sú to užitočné služby, ale skutočný starší zboru im nemôže venovať svoj čas. Alebo systematická duchovná pastierska práca so sestrami v zbore: väčšina zodpovedných bratov si uvedomuje jej úskalia (a spravidla aj tak na ňu nemajú čas) a preto sa väčšinou zanedbáva. Keby sa ale starší zboru na svojich stretnutiach za jednotlivcov v zbore modlili a rozmýšľali o nich, nemohlo by im ani toto byť ľahostajné a museli by sa postarať aj o túto duchovnú a praktickú pomoc napríklad prostredníctvom sestier oddaných Pánovi, ktoré by tú službu samozrejme konali pod autoritou starších zboru.
Nezastupiteľná úloha týchto duchovných vodcov je stanovovať víziu a ciele zboru. Viem, že mnoho veriacich v našich zboroch (vrátane zodpovedných bratov) nemá tieto slová príliš v obľube - ale to nič nemení na platnosti Božieho Slova napr. z Pr 29,18: „Keď nieto videnia, je ľud rozpustilý a bezuzdný…“ S príkladom vízie a cieľov nášho zboru v oblasti evanjelizácie je možné zoznámiť sa v konferenčných priestoroch prostredníctvom informačných materiálov. Ale samozrejme, víziu a ciele treba mať aj vo všetkých ostatných oblastiach zborovej služby.
Dovoľte mi uviesť dva príklady k tejto téme zo zborov v Rakúsku a tretí z Ameriky:
a) Požiadal som siedmich starších zboru v Salzburgu, aby som sa ako pozorovateľ mohol zúčastňovať ich schôdzok. Umožnili mi to a tak som s radosťou mohol po dobu piatich mesiacov týždeň čo týždeň sledovať ich duchovné zápasy o ľudí v zbore i tvorbu vízií a cieľov pre zbor. Okrem priebežného osobného alebo telefonického kontaktu sa starší zboru schádzajú každý týždeň na dve až tri hodiny - niekedy zavčasu ráno, keď je to spojené s jednoduchými samoobslužnými raňajkami, inokedy večer. Výnimkou nie sú „výjazdové“ víkendové duchovné zápasy staršovstva na horských chatách s vypnutými mobilmi a s pôstom, občasné spoločné výlety za účasti manželiek a pod. Prípadná termínová kolízia s potrebou inej duchovnej služby sa rieši jednoznačne v prospech zodpovednosti staršieho zboru, ospravedlnením je len skutočne vážna prekážka. Okrem radostnej atmosféry a slobody musí v biblickom zbore panovať dobrovoľná disciplína a tá musí začať „od hlavy“, t.j. od starších zboru. Každý starší prichádza na stretnutie s príslušným počtom kópií písomných modlitebných námetov za seba, rodinu a konkrétnych veriacich a s prehľadom svojej uplynulej a pripravovanej pastierskej, učiteľskej a inej služby. Modlitbám je pri porade starších zboru venovaný skutočne veľký časový priestor.
b) Pri obidvoch študijných pobytoch vyhoveli organizátori aj mojej ďalšej žiadosti a tak mi bolo umožnené nahliadnuť do „zákulisia“ iných rakúskych zborov a zúčastniť sa spoločnej prípravy (kurzu) terajších starších zboru spoločne s perspektívnymi bratmi na službu starších. Každú druhú nedeľu večer som cestoval 50 až 70 km zo Salzburgu do zboru, kde sa stretnutie konalo (priemerne 10 bratov) a s radosťou i úžitkom som celý tento proces sledoval. Absolvovanie takého kurzu (dvanásť stretnutí s potrebou priebežnej domácej prípravy) samozrejme nie je automatickou „vstupenkou“ do zborového staršovstva, ale pre vzťahy medzi vedúcimi bratmi a pre prípravu na službu starších je mimoriadne dôležité.
c) Pánovi oddaným a v iných službách už osvedčeným bratom, ktorí podľa 1Tm 3,1 túžia po staršovstve, je ponúknutý program prípravy, v priebehu ktorého sa ukáže, či záujemca je skutočne schopný, aby ho Duch svätý pre túto službu vybral a zbor potvrdil a prijal. Súčasťou tohoto programu je pravidelná účasť na schôdzkach zborového staršovstva (samozrejme len ako pozorovateľ) po dobu 4 mesiacov. Jeden zo starších tohoto zboru br. Strauch potvrdzuje veľký prínos takej „stáže“ nie len pre samotného účastníka, ale pre celý zbor: zborové staršovstvo nemá vernejších modlitebníkov, než sú títo „stážisti“.
V tejto súvislosti chcem pripomenúť, že pre každý z tých troch zborových pilierov máme k dispozícii aj dobrú literatúru. Pre túto problematiku je to kniha „Alexander Strauch: BIBLICKÉ STARŠOVSTVÍ“, ktorá obsahuje aj študijnú príručku. (O knihu je pomerne veľký záujem v rôznych evanjelikálnych zboroch napriek tomu, že bola vydaná s túžbou, aby poslúžila predovšetkým Kresťanským zborom, kde však napriek propagácii stále zostáva skoro neznáma).
Vyššie citovaný autor sa zaoberá aj pastierskou službou starších a pre túto oblasť špecifikuje štyri základné okruhy ich zodpovedností: ochrana stáda, jeho kŕmenie, vedenie a starostlivosť o praktické potreby.
Biblicky fungujúce staršovstvo zboru je rozhodujúce aj pre služby, ktorými sa na tejto konferencii zaoberáme, t.j. evanjelizácia a misia. Trúfam si prehlásiť, že starší zboru podľa Božieho srdca sú podmienkou i zárukou účinnej evanjelizácie ako životného štýlu jednotlivcov i zboru. S týmto presvedčením sa stotožnila napríklad aj Misijná skupina KZ v ČR a na budúci rok pripravuje pracovný seminár pre terajších i perspektívnych duchovných vodcov našich zborov pod názvom „Starší zboru a ich úloha v evanjelizácii“.
So staršovstvom zboru a jeho účinným pôsobením v oblasti evanjelizácie neoddeliteľne súvisí permanentne prebiehajúci proces učeníctva v zbore, preto prechádzame v našich úvahách k druhému pilieru.
2. UČENÍCTVO
Táto oblasť patrí medzi kresťanmi asi k najviac spochybňovaným témam. Aj my sme sa v Českej republike stretli so stanoviskami, ktoré výstižne vyjadril istý autor: „Na jednom z mojich seminárov sa prihlásil o slovo pastor sediaci v treťom rade: ‚Páči sa mi Váš dôraz na učeníctvo, ale nie je to pre každého. Máte pravdu, keď hovoríte, že Ježiš formuloval princípy učeníctva. V knihe Skutkov a v epištolách ich však už nenachádzam. Pojem učeník sa používa naposledy v 21. kapitole. Apoštolovia si museli uvedomovať, že spoločenstvo veriacich je iné. Nie je praktické uplatňovať princípy učeníctva na celé obecenstvo veriacich - nie každý sa o také veci zaujíma.' Aj keď som s tým človekom nesúhlasil, chápal som, ako sa cíti. Nemyslel to zle, len vyjadril svoj vlastný pocit úzkosti z márnych pokusov urobiť vo svojom zbore získavanie učeníkov základom duchovnej služby. Pretože sa stretol s ťažkosťami, verbalizoval námietky svojho zhromaždenia a ostatných frustrovaných kolegov. Chytajúc sa týchto teologických a kultúrnych vysvetlení, hľadal únik z tejto úzkosti.“ (Bill Hull)
Nie je možné robiť tu a teraz podrobný biblický rozbor a hľadať i nachádzať odpovede na hore nastolené či aj ďalšie logické alebo teologické otázky. Ja chcem len potvrdiť, že biblicky poňaté učeníctvo, ktoré po jeho založení samotným Pánom rozvinul apoštol Pavel v praxi i v známom verši 2Tm 2,2 (To, čo si počul odo mňa skrze mnohých svedkov, zver to verným ľuďom, ktorí budú schopní aj iných učiť), celých desať rokov v zbore Ostrava-Zábřeh funguje a prináša ovocie.
Ja sám mu rozumiem tak, ako som to uviedol vyššie: Výchova duchovne zdravých kresťanov osobným vedením. A zase to neoddeliteľne súvisí s evanjelizáciou. Som rád, že aj tu sa môžem odvolať na duchovnú autoritu Roberta E. Colemana, ktorý podrobne analyzoval majstrovský plán zvestovania evanjelia Pánom Ježišom:
„Ježiš bol realista. Naplno si uvedomoval ako nestálosť prevrátenej ľudskej povahy, tak aj ľuďom nepriateľské satanské sily - a s týmto vedomím založil svoje zvestovanie na pláne, ktorý zodpovedal tejto situácii. Zástupy zmätených a rozháraných ľudí by ho síce boli ochotné nasledovať, ale Ježiš sám by im nebol schopný poskytnúť osobnú starostlivosť, ktorú potrebovali. Jeho jedinou nádejou bolo získať ľudí prestúpených Jeho životom, ktorí by to urobili za Neho. Preto sa sústredil na tých, ktorí sa mali stať zárodkom tohoto vedenia. Robil síce všetko, čo bolo v Jeho silách, aby pomohol zástupom - ale predovšetkým sa musel venovať nie im, ale len niekoľkým málo ľuďom, aby mohli byť zástupy nakoniec zachránené. V tom spočívala genialita Jeho plánu.
Ale toto sa napodiv len zriedkavo uplatňuje v praxi. Väčšina evanjelizačných pokusov v cirkvi začína so zástupmi… Ak má mať Ježišov vzor v tejto otázke nejaký význam, tak nás samozrejme učí, že prvou povinnosťou pastiera a súčasne prvým záujmom hlásateľa evanjelia je dohliadnuť, aby hneď na začiatku bol položený základ, na ktorom by sa dala vybudovať účinná a trvalá služba zvestovania evanjelia zástupom. K tomu bude nevyhnutné sústrediť viac času a schopností na menší počet ľudí v zbore, aj keď pritom túžbu pomôcť svetu nenecháme stranou. Bude to znamenať postavenie veci znalých vodcov „k dielu služby“ po boku pastiera (Ef 4,12). Niekoľko veci odovzdaných ľudí časom otrasie svetom v základoch. Víťazstvo sa nikdy nedá dosiahnuť prostredníctvom zástupov.
Proti kresťanskému pracovníkovi, ktorý bude túto zásadu uplatňovať, by sa mohli ozvať námietky, že uprednostňuje v zbore vybranú skupinku ľudí. Ale napriek tomu to je zásada, ktorou sa vo svojom živote riadil Ježiš - a ak chceme mať v budúcnosti nejaké trvalé vedenie, nič iné nám nezostáva. Ak sa to skutočne robí z úprimnej lásky a ak venujeme aj potrebám ostatných náležitú pozornosť, námietky utíchnu najneskôr vtedy, keď bude jasné, že dielo sa darí. Pracovník však pritom musí mať konečný cieľ stále pred očami a v jeho jednaní nesmie byť ani stopa sebeckej straníckosti. Všetko, čo robíme s niekoľkými, sa deje pre spásu mnohých.“
Neváhal som zaradiť do svojho textu taký dlhý citát, pretože plne vystihuje naše desaťročné skúsenosti. Na začiatku sme to nemali v hlave a v srdci až takto „zrovnané“ (čítali sme to až dodatočne), ale základné princípy nám boli z Písma jasné a držali sme sa ich. Postupne sa formovali jednotlivé generácie učeníkov, ktoré vďaka osobnému vedeniu a v rozličnej službe rýchlo a zdravo duchovne rástli a postupne sa ujímali osobnej výchovy a vedenia ďalších učeníkov.
Na jednej strane je učeníctvo prístupné pre všetkých veriacich, ale realitou je, že nie všetci sú ochotní zaplatiť „cenu učeníctva“, spočívajúcu predovšetkým v úplnej oddanosti Pánovi, v zmene charakteru, v ochote nechať si niekým iným hovoriť do vlastného života a v prijatí osobnej disciplíny. Ale z toho netreba byť smutný, to je podľa novozákonných princípov normálny stav a v atmosfére lásky môžu byť do plnenia spoločného cieľa zapojení aj tí, ktorí „sladké bremeno“ učeníctva neprijali a vôbec sa ako „menejcenní“ nemusia cítiť.
Považujem za potrebné zdôrazniť ešte aspoň niektoré dôležité aspekty:
a) výchova učeníkov znamená mimoriadny prínos aj pre oblasť pastierskej služby;
b) učenícky proces sa týka oboch pohlaví a všetkých vekových skupín. Je logické, že nemalé nároky učeníckych vzťahov lepšie prijímajú mladší ľudia, ale máme žiarivé príklady učeníkov aj v pokročilejšom veku;
c) rozsiahle „podhubie“ učeníkov je základným zdrojom budúcich pastierov, učiteľov, evanjelistov, diakonov i starších zboru a celej Cirkvi Pána Ježiša Krista (u nás bolo vychovaných už mnoho Božích ľudí, ktorí účinne slúžia aj v iných zboroch);
d) učenícky výchovný proces sa uskutočňuje nielen v samotnom osobnom vzťahu, ale napríklad aj v skupinovom biblickom a evanjelizačnom spoločenstve, kde je priestor aj pre poznávanie duchovných darov učeníka, ktorému sa ale od jeho vedúceho musí dostávať kvalitná „spätná väzba“.
Než prejdeme k tretiemu pilieru, chcem pripomenúť aspoň tri základné publikácie k problematike učeníctva.
Brožúrku Williama MacDonalda „PRAVÉ UČEDNICTVÍ“ v ilegálnom samizdatovom vydaní máte možno ešte stále mnohí z vás vo svojich domácich knihovniach tak, ako som ju celé desaťročia mal aj ja a chodil okolo nej skoro bez povšimnutia. Je to priam revolučné dielko, ktoré prinieslo pre kresťanov druhej polovice minulého storočia novú víziu, nové - a pritom „staré“, t.j. biblické - ciele. Som rád a vďačný Pánovi, že sme v Rakúsku a v Nemecku mohli spoznať tisíce znovuzrodených ľudí a desiatky zborov, ktoré sú ovocím toho, že niektorí kresťania vzali túto víziu brata Billyho vážne.
Novšie (10 rokov staré) je české vydanie knihy iného dobrého autora, ktorého niektoré skúsenosti som uviedol - Bill Hull: UČEDNICKÝ MODEL CÍRKVE.
Knižočka, z ktorej som už tiež citoval (Robert E. Coleman: MISTRŮV PLÁN ZVĚSTOVÁNÍ EVANGELIA), podľa názvu ako by sa učeníctvom nezapodievala, ale v skutočnosti je najmä o ňom a je dobrým prechodom k tretiemu pilieru, na ktorom stojí zborová práca.
3. EVANJELIZÁCIA
Nemám v úmysle sa týmto pilierom dlho zaoberať - nie kvôli tomu, že by som ho nepovažoval za dôležitý, ale aj preto, že o ňom je celá táto konferencia. Mojou túžbou a úlohou bolo najmä zdôrazniť súvislosti a z nich vyplývajúcu skutočnosť, že sám o sebe by tento pilier nestál, ako to názorne demonštruje akákoľvek trojnožka. Keď sme doteraz rozmýšľali o jej dvoch častiach (staršovstve a učeníctve), vlastne sme sa intenzívne zapodievali aj evanjelizáciou. Uvediem len niektoré zásady spojené s príkladmi, ktoré súvisia s komplexom našich troch pilierov:
a) Starší zboru musia byť aktívnym príkladom a stáť aj v čele zborovej evanjelizácie. Osobne mi nikdy ani na chvíľu nenapadlo, že by to mohlo byť ináč a že budem musieť túto zásadu nejako osobitne uvádzať. Ale neustále sa stretávam s tým, že to nie je také samozrejmé a keďže je to kľúčová záležitosť, musím ju takto zdôrazniť.
Po prvý raz som sa s tým stretol v septembri 1994, keď sme sa ako mladý zbor učili pôsobiť na verejnosti. Pozvali sme si známeho evanjelistu z Nemecka na večerné prednášky v kultúrnom dome a vždy necelú hodinu dopoludnia a popoludní sme na rôznych frekventovaných miestach našich sídlisk (obchodné strediská a pod.) mali program piesní, pantomímy, svedectiev a posolstva evanjelia, slúžiaci ako základ rozhovorov a pozvaní na večerné zhromaždenie. Pomáhali nám pritom mládežníci z Nemecka a tí neveriacky krútili hlavami, že aj my, starší zboru, sme si vzali týždeň dovolenky a spolu s nimi a s našimi mladými sme „vyrazili do ulíc“. Starší ich zborov vraj nemajú námietky, aby oni ako mládež verejne evanjelizovali, ale sami s nimi nikdy neboli. Takže sme mali možnosť sa o tom rozprávať a skúmať z tohoto hľadiska posolstvo Písma - a skutočnosťou je, že Pán naše spoločné úsilie požehnal, takže dodnes máme v zbore veriacich, ktorí prišli do kontaktu s nami a neskôr sa obrátili práve na základe tejto týždennej evanjelizácie.
A naposledy som počul podobné stanovisko od progresívneho brata strednej generácie, keď sme sa rozprávali o úlohe starších zboru v evanjelizácii: „Vieš, úspech bude, ak terajších zodpovedných bratov povzbudíme, aby mladým nebránili v evanjelizácii a v privádzaní neveriacich ľudí do zhromaždenia.“
Nemôžem sa s takýmto postojom stotožniť. Je to nebiblický a trochu falošný ohľad na „zaslúžilých bratov“ v čele zborov, ktorý nepomôže ani im ani Božiemu dielu. Starší, ktorý sám osobne nie je ochotný a schopný vysvetliť evanjelium ako základné biblické učenie a ktorý nemá evanjelizáciu ako životný štýl, nepovedie v tomto smere ani zbor a nespĺňa biblické kritériá pre to, aby úlohu staršieho zboru zastával. Prosím o pochopenie, že nevolám po „revolúcii“ ani po „defenestráciách“, ale po obnovení základného biblického poriadku v zboroch.
b) Staršovstvo musí vytvárať pre evanjelizáciu v zbore potrebnú atmosféru a viesť jednotlivcov k evanjelizačnému životnému štýlu. To sa nedá ani „nadirigovať“, ani „normovať“, ale podľa miestnych podmienok a veriacich, ktorí sú starším zboru Pánom Cirkvi zverení, si vyprosiť jasnú cestu k plneniu tohoto cieľa. Nie všetci veriaci majú duchovný dar evanjelistu, ale všetci by mali byť ochotní a schopní (okrem svedectva životom) vydať svedectvo slovom o svojom obrátení - a to nie len vtedy, keď sú o to požiadaní, ale aktívne k tomu vyhľadávať príležitosti - a v tomto zmysle upraviť svoj životný štýl. To nie je prehnaná, ale základná požiadavka na každého kresťana ako svedka Pána Ježiša Krista. Jej napĺňanie nie je samozrejmé ani automatické a nestačí sa k tomu povzbudzovať len od mikrofónu pri nedeľnej kázni. Skúsenosť ukazuje, že sa v tom treba aj cvičiť. Ako to v zbore zariadiť, ako docieliť takú atmosféru a túžbu medzi veriacimi a ako im pomôcť k svedeckému životu - to je tiež náplň pre duchovné zápasy i praktické kroky zborového staršovstva.
c) Vedenie zboru musí mať koncepciu evanjelizačnej služby (okrem iných služieb) a v jej rámci vytvárať na pôde zboru príležitosti pre jasné vysvetlenie evanjelia. V nadväznosti na predchádzajúci bod ide o to, aby veriaci, ktorý prostredníctvom svojho svedectva vyvolal napr. záujem svojho priateľa o Božie veci, ho mal kam priviesť s cieľom, aby sa mu príslušne duchovne obdarovanými veriacimi dostalo vysvetlenia a pomoci pri hľadaní Boha.
Aby som neuvádzal príklady len z nášho zboru, objasním tieto prvky na príklade jedného väčšieho rakúskeho zboru, v ktorom žije a slúži asi 200 veriacich.
„Zborový rok“ (od septembra do júna) je tu v podstate rozdelený do dvoch „polčasov“, ktoré majú rozdielne akcenty. Prvá polovica je viac venovaná evanjelizácii, druhá potom následnej práci s novoobrátenými veriacimi a biblickej výchove ostatných kresťanov v rôznych oblastiach. V tej „evanjelizačnej“ polovici sú mesiac a pol nedeľné kázne i pravidelné biblické skupiny v priebehu týždňa zamerané predovšetkým na osobnú evanjelizáciu a povzbudzovanie veriacich k vydávaniu svedectva. Od polovice októbra do polovice novembra uskutočňuje zbor raz za týždeň večernú prednášku v kultúrnom dome, na ktorú veriaci privádzajú tých, ktorým svedčili, alebo iných svojich známych, spolupracovníkov a susedov (pravidelne prichádza 50 až 70 neveriacich). December je potom venovaný iným formám verejnej evanjelizácie, ktoré pod vedením duchovne zrelých kresťanov vykonávajú rôzne účelovo vytvárané tímy veriacich - napríklad sa prenajme plocha vo vestibule železničnej stanice, kde sa rozdáva biblická literatúra a letáky a nadväzuje sa rozhovor so záujemcami. Iní zase navštevujú nemocnice, domovy dôchodcov atď. a požičiavajú tam magnetofónové kazety, ktoré si kúpili pri predchádzajúcej sérii evanjelizačných prednášok. Pravidelné biblické skupiny veriacich v priebehu týždňa vytvárajú v tomto období pre evanjelizáciu konkrétne modlitebné zázemie.
Okrem biblických skupín tu fungujú nepretržite (t. j. aj cez letné prázdniny) v súkromných bytoch alebo domoch tzv. evanjelizačné skupiny. Navštíviť ich môžu len tí veriaci zo zboru, ktorí tam privedú neveriaceho priateľa. Skupiny sa schádzajú v priebehu týždňa večer a vedú ich starší zboru (za pravidelné biblické skupiny sú zodpovední ich učeníci, ale evanjelizácii sa osobne venujú tí najobdarovanejší). Príslušný veriaci oznámi vedúcemu pravidelnej biblickej skupiny, že bude mať absenciu z dôvodu sprevádzania priateľa do evanjelizačnej skupiny, čím získava aj modlitebnú podporu veriacich z tejto svojej biblickej skupiny. Spravidla sa situácia potom vyvíja tak, že po niekoľkých návštevách evanjelizačnej skupiny ten neveriaci človek v nej nadviaže blízke vzťahy, takže už na jej stretnutia dochádza sám a je k obráteniu vedený tímom obdarovaných veriacich z evanjelizačnej skupiny, zatiaľ čo jeho veriaci priateľ sa vráti do biblickej skupiny a svojmu kamarátovi slúži „len“ pri bežnom kontakte v priebehu týždňa.
Pre úplnosť už len dodám, že spravidla od februára do júna je veriacim v zbore ponúknutá účasť na kvalitne vedených večerných biblických vzdelávacích kurzoch (napr. o osobnom raste vo viere, o manželskom a rodinnom živote, o výchove detí, o nejakej biblickej knihe a pod.), ktoré sa konajú mimo rámca bežných zhromaždení a biblických skupín. A samozrejme aj v tejto dobe „bežia“ ďalej evanjelizačné zborové skupiny…
D. ZÁVER
Keď sa pozeráme naspäť na 2000 rokov histórie Cirkvi Pána Ježiša Krista, nemôžeme nebyť smutní z množstva deformácií, ktoré do jej života a služby človek priniesol. Ani bratské hnutie sa nemôže pýšiť tým, že by zostalo pred nimi uchránené. Nezostáva nám nič iné, ako v pokore, bázni a pokání sa vracať k biblickej zvesti i praxi prvotných kresťanov a stále platné biblické princípy uplatniť do prostredia a foriem doby, v ktorej ako Pánovi veľvyslanci žijeme. Nikto iný to za nás neurobí, lebo Pán Cirkvi to zveril práve nám. Všeličo môžu urobiť rôzne charitatívne a humanitárne organizácie, ale na rozširovanie evanjelia majú výsadné právo (a teda aj povinnosť) znovuzrodení kresťania. A spoločenstvo (zbor) takých ľudí, ktoré funguje na biblických princípoch, je aj k plneniu tejto úlohy mimoriadne účinným prostriedkom.
Tri piliere zborovej práce, ktorými sme sa v tomto príspevku spoločne zaoberali, vždy boli silnou stránkou bratského hnutia po celom svete. Skúsenosti preukázateľne svedčia o tom, že môžu byť účinné ešte aj dnes a to aj v našom stredoeurópskom priestore - či už je charakterizované prostredím religióznym alebo ateistickým.
Ešte jedna zmena je k tomu potrebná: opustiť pohodlný kresťanský život, ktorý skoro všetci žijeme a na ktorý sme si zvykli. Dajme sa k naznačeným zmenám povzbudiť a nastúpme na túto osvedčenú a užitočnú biblickú cestu. Niet ani najmenších pochýb o tom, že Pán je pripravený naše rozhodnutia v tomto smere požehnať.