:: misijné konferencie
:: misia vo svete
:: misijné zbierky
 

Misia na ostrovoch

Volám sa Mangadan Kuriakose Sunny, kde Mangadan je rodinné priezvisko, Kuriakose otcove meno a Sunny moje. Meno Kuriakose je gréckeho pôvodu a prezrádza, že naša rodina má korene mimo Indie - konkrétne je sýrskeho pôvodu. Naši predkovia prišli do Indie už pred stáročiami. Moja manželka sa volá Shiny a synovia Paul a Thomas.

India je obrovská krajina. Má vyše 1,2 miliardy obyvateľov a ich počet rýchlo rastie; za pár desaťročí zrejme predbehne aj Čínu. Je to najväčšia demokracia na svete. Je to krajina extrémov: na jednej strane tu nájdete obrovské bohatstvo (niekoľko najbohatších miliardárov sveta pochádza práve z Indie), na druhej strane obrovské masy ľudí tu žijú pod hladinou chudoby.

V Indii sa miesia rôzne náboženstvá a kultúry. Viac než 80% obyvateľov sú hinduisti a moslimov je vyše 12%. Kresťanov je okolo 3% - to je veľký počet, ale vzhľadom na veľkosť krajiny je to máličko. Väčšina z nich žije na juhu Indie, kde počas celej histórie prichádzalo najviac misionárov. Ne sever ich je veľmi málo a žijú tu obrovské masy ľudí, ktorí nikdy nepočuli evanjelium Pána Ježiša. Bratské zbory tu pôsobia od konca 18. storočia, tiež najmä na juhu. je tu vyše 2100 zborov, v ktorých pracuje na plný úväzok asi 1100 pracovníkov a k ľuďom v inej kultúre vyslali asi 200 misionárov.

Ja pochádzam zo štátu Kerala, čo je tiež na juhu Indie. Je to krásny, turisticky atraktívny kraj a na indické pomery dobre rozvinutý. V tomto štáte máme vyše 500 bratských zborov. Tu som sa narodil a vyrástol. Obrátil som sa, keď som mal 13 rokov a poslušnosť Pánovi som vyjadril krstom ako 16-ročný. Vyštudoval som sociológiu a potom ešte teológiu, lebo som cítil potrebu prehĺbiť svoje poznanie Písma, aby som mohol odpovedať ľuďom na ich otázky o Bohu.

K tomu, že som sa stal misionárom, prispel jeden drobný incident. V našom meste sme robili evanjelizáciu - kázali sme o Pánu Ježišovi vonku na uliciach. Po skončení prišiel k našej skupine starý muž a spýtal sa: „Ktorý z vás je ten Ježiš?“ Zasiahlo ma to: keď tu, kde žije toľko kresťanov, sú ľudia, ktorí nemajú ani poňatia o tých základných veciach, aké to musí byť tam, kde je kresťanov máličko alebo skoro žiadni? Od tej chvíle som cítil, že ma Pán volá, aby som Mu slúžil ako misionár. Ale neprišlo to hneď. Trvalo to 6 mesiacov čakania a modlitieb, až bolo moje povolanie potvrdené, až ma 27. apríla 1989 miestny zbor s modlitbou vyslal slúžiť na Andamanských a Nikobarských ostrovoch.

Súostrovie Andamany a Nikobary sa nachádza 1300 km od Indie v Bengílskom zálive (len 150 km od Indonézie). Je to spolu 572 ostrovov, z ktorých 39 je obývaných. Žije tu rozmanité obyvateľstvo. Niektoré kmene sú negroidné (ako čierni Afričania), iné mongoloidné. Žijú v pralesoch takmer nedotknutí civilizáciou. Okrem nich tu žijú príslušníci rôznych národov niekdajšieho Britského impéria (ich predkovia som boli kedysi posielaní ako väzni) a Indovia, ktorých sem presídlila indická vláda. Historicky ostrovy nepatrili k Indii, dostala ich však do vienka od Angličanov po rozpade ich koloniálnej ríše.

7. mája 1989 som teda pristál na Veľkom Nikobare s mapou v ruke a bez akýchkoľvek kontaktov. Znie to ako dobrodružstvo, ale v skutočnosti je to príbeh Božej vernosti a spoľahnutia sa na Jeho vedenie. Vďaka tomu tam môžem slúžiť už vyše 22 rokov. Predtým tu veľa misionárov umrelo na maláriu alebo utiekli - ja žijem vďaka Bohu! Isteže, prišli aj ťažkosti, choroby a depresia, ale Pán ma vždy predivne podržal. Do roku 1996 sme založili dva zbory na Nikobaroch, potom som sa presťahoval na sever na Andamany, kde pokračovala práca v pionierskych podmienkach.

26. decembra 2004 zasiahla ostrovy vlna cunami, spôsobená podmorským zemetrasením o sile 8,9 stupňov Richterovej stupnice pri severnom cípe ostrova Sumatra. Vlna vysoká 10 metrov spláchla všetko, čo stálo na pobreží - teda aj naše zborové domy, obytné domy, rybárske loďky a vôbec všetko, čo tam ľudia mali. Zároveň kvôli zemetraseniu poklesla celá platňa, ktorej súčasťou sú ostrovy, takže ich časť zostala trvalo zaliata. Ako zázrakom medzi množstvom obetí nebol ani jeden veriaci brat alebo sestra. Príbehy zvláštnej Božej ochrany počas katastrofy všetkých napĺňajú údivom. Výsledkom bolo samozrejme obrovské sklamanie nad tou hrôzou. Mnohí pracovníci cirkví odišli, ale Pán ma povzbudil zostať.

Začali sme sa venovať obetiam cunami. Vďaka tejto práci v roku 2005 vznikol nový zbor Bathu Basti, kde som dodnes. Je nás tam teraz asi 60, zo toho 20 v plnom spoločenstve pri Pánovom stole. Takmer všetci sú noví kresťania, ale rastú vo viere a zbor dokáže fungovať aj bezo mňa počas mojich dlhých ciest. Spolu máme na ostrovoch päť bratských zborov, v ktorých slúži naplno sedem pracovníkov.

Po katastrofe cunami sa zvlášť rozvinula práca s deťmi. Bol som prvý, kto sa im zvlášť začal venovať, keď mi ich Boh položil na srdce. Išiel som za šéfom tábora, kde boli zhromaždené deti, čo prišli o bývanie a mnohokrát i o rodičov, a ponúkol som, že pre tie deti niečo urobím. Vďaka tomu, že som vyštudoval sociológiu a postgraduálne personálnu prácu, mohol som sa im venovať ako poradca a sociálny pracovník. Zavolal som si dvoch spolupracovníkov z kontinentu a deti sme previezli autobusmi do iného tábora a po dvoch dňoch vrátili. Spolu sme tam mali 357 detí, z ktorých 54 uverilo hneď počas tábora. Zmenilo sa ich myslenie i život. Práca s deťmi pokračuje dodnes. Rodičia ma akceptujú, je medzi nami dôvera, aj keď väčšina z nich sú hinduisti. Každý mesiac nás táto služba v detských kluboch a táboroch stojí okolo 150 EUR, ale je to dobrá investícia.

Budeme vďační, keď sa k tejto službe pridáte, či už modlitbou alebo finančnou podporou. Nech vás Pán Boh bohato žehná!

Mangadan Kuriakose Sunny